Úvodná stránka > - vzkriesenie mŕtvych

- vzkriesenie mŕtvych

II. slávny príchod Ježiša Krista (definitívny Súd)

Zj 21,11 Potom som videl veľký biely trón a toho, čo na ňom sedel. Pred jeho pohľadom utiekla zem i nebo a už pre ne nebolo miesta. 12 Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom a otvorili sa knihy. Otvorila sa aj iná kniha, kniha života.

A mŕtvi boli súdení z toho; čo bolo zapísané v knihách podľa ich skutkov. 13 More vydalo mŕtvych, čo boli v ňom, aj smrť aj podsvetie vydali mŕtvych, čo boli v nich, a každý bol súdený podľa svojich skutkov.

14 Potom boli smrť a podsvetie zvrhnuté do ohnivého jazera. Toto je druhá smrť: ohnivé jazero. 15 A koho nenašli zapísaného v knihe života, bol zvrhnutý do ohnivého jazera.

-----------------------------------------------------------------

Didache

Učenie dvanástich apoštolov národom

preklad: Jozef Šoška

I., II., III., IV.,

XVI.

1. Bdejte nad svojim životom. Vaše lampy nech nezhasínajú a z vaše bedrá nech sa neodpásavajú, ale buďte pripravení, lebo nepoznáte hodinu, v ktorú príde náš Pán.

2. Zhromažďujte sa často a hľadajte. Čo je osožné pre vaše duše, lebo celý ten čas vašej viery vám neprospeje, ak nebudete dokonalí ho v poslednej chvíli.

3. Lebo v posledných dňoch sa rozmnožia falošní proroci a zvodcovia. Ovce sa zmenia na vlkov a láska sa premení na nenávisť.

4. Keď sa teda rozmnoží neprávosť, budú sa (ľudia) navzájom nenávidieť a zrádzať. Potom sa zjaví zvodca sveta ako Boží Syn, bude robiť znamenia a divy. Zem bude vydaná do jeho rúk a bude konať zločiny, aké sa nikdy od vekov neudiali.

5. Potom príde na ľudské pokolenie oheň skúšok a mnohí budú zvedení a zhynú. Tí však, ktorí vytrvajú vo svojej viere, budú zachránení od samotného prekliatia.

6. Potom sa zjavia znamenia pravdy. Prvé znamenie bude otvorené nebo, ďalším znamením bude zvuk poľnice a tretím bude vzkriesenie mŕtvych.

7. Nie však pre všetkých, ale ako bolo povedané: „Príde Pán a s ním všetci svätí.“

8. Potom svet uvidí Pána prichádzajúceho na nebeských oblakoch

***

Svätý Augustín (r.354-450)

https://a-repko.sk/knihy/bozi_stat.htm#kap20.20

20.20. Apoštol Pavol hovorí o zmŕtvychvstaní.

V druhom liste Solúnčanom apoštol nič nehovorí o zmŕtvychvstaní. Avšak v prvom liste Solúnčanom o ňom hovorí takto: „Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním. Toto vám hovoríme podľa Pánovho slova: My, čo žijeme a zostaneme až do Pánovho príchodu, nepredídeme tých, čo zosnuli. Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví. Potom my, čo žijeme a zostaneme, budeme spolu s nimi v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak budeme navždy s Pánom.“ (1 Sol 4, 13 ‒ 17). Tieto apoštolove slová celkom jasne ukazujú na budúce zmŕtvychvstanie, keď príde Kristus súdiť živých i mŕtvych.

Zvyčajne sa kladie otázka, či ľudia, ktorých Kristus nájde ešte živých a ktorých apoštol predstavil vo svojej osobe a v osobe ľudí, čo spoločne s ním žili, celkom a nikdy neumrú, a či len v tej chvíli, keď spolu so vzkriesenými budú „v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi“, nesmiernou rýchlosťou prejdú smrťou k nesmrteľnosti? Nemožno povedať, že by to bolo nemožné, aby v čase, keď budú nesení priestorom, nezomreli, a ihneď aj vstali z mŕtvych. Slová „a tak budeme navždy s Pánom“ netreba chápať tak, že ostaneme na výšinách, v priestore, lebo on sám tam neostane, ale len tadiaľ prejde pri svojom príchode. Ide sa v ústrety prichádzajúcemu, nie ostávajúcemu. Potom už budeme navždy s Pánom ‒ to znamená, že budeme s večnými telami, kdekoľvek s ním budeme. Na tú mienku, akoby ľudia, ktorých Pán nájde živých, mali v krátkej chvíli aj zomrieť, aj nadobudnúť nesmrteľnosť, zdá sa, navádza nás aj sám apoštol, keď hovorí: „Všetci ožijú v Kristovi.“ (1 Kor 15, 22). A na inom mieste výslovne hovorí o vzkriesení tela: „Čo ty seješ, neožije, ak nezomrie.“ Ako teda v ňom ožijú pre nesmrteľnosť tí, ktorých nájde Kristus živých, keď nezomrú? Vidíme, že preto povedal: „Čo ty seješ, neožije, ak nezomrie.“ Ak správne hovoríme len o tých telách, že sú zasiate, ktoré sa po smrti akýmkoľvek spôsobom vracajú do zeme (taký bol aj Boží výrok vyslovený nad priestupníkom, praotcom ľudského pokolenia: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3, 19) ), potom treba priznať, že tí, ktorých nájde Kristus ešte v ich telách, nie sú zahrnutí ani v slovách apoštolových, ani v slovách Knihy Genezis. Predsa keď sú vychytení hore do oblakov, nie sú zasiati, lebo nejdú do zeme a nevracajú sa z nej, buď že nezakúsia nijakú smrť, alebo ak áno, na chvíľu umrú v povetrí.

Je tu však aj niečo iné, čo hovorí ten istý apoštol, keď vysvetľuje Korinťanom vzkriesenie tiel: „Hľa, poviem vám tajomstvo: Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme“, alebo ako majú iné rukopisy „Všetci usneme“ (1 Kor 15, 51). Keďže sa nemôže hovoriť o zmŕtvychvstaní, ak nepredchádzala smrť, ani slovo „usnutie“ v tomto prípade nemožno rozumieť ináč ako smrť. Ako potom všetci zomrú alebo vstanú z mŕtvych, keď mnohí z tých, ktorých nájde Kristus nažive, ani nezomrú, ani nevstanú z mŕtvych? Ak sa teda budeme držať toho, že svätí, ktorí pri Kristovom príchode budú ešte nažive a budú v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, počas toho uchvátenia opustia svoje smrteľné telá a ihneď sa vrátia do tých istých tiel, ale už nesmrteľných. Potom v apoštolových slovách nebude nič nezrozumiteľného, či už hovorí „Čo ty seješ, neožije, ak nezomrie“, alebo „nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme“, či „všetci usneme“. Lebo ani tí nebudú oživení pre nesmrteľnosť, ktorí čo len nakrátko nezomrú, a nebude im cudzie zmŕtvychvstanie, ktorému bude predchádzať usnutie, hoci krátke, ale predsa len usnutie. Prečo by sme nemali veriť, že množstvo tiel bude rozosiate vo vzduchu a naraz ožije nesmrteľnosťou a neporušiteľnosťou, ak veríme, čo ten istý apoštol veľmi jasne hovorí, že totiž vzkriesenie bude v okamihu ‒ „všetci sa premeníme, razom, v jednom okamihu“ (1 Kor 15, 52) ‒ a že prach najdávnejších mŕtvych sa vráti do údov, ktoré majú žiť bez konca, s takou ľahkosťou a takou rýchlosťou? Nemyslíme, že vtedajší svätí budú zachránení od výroku, ktorý patril človeku: „... kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš“, preto, že po ich smrti ich telá nepôjdu do zeme, ale v uchvátení zomrú, takže vstanú z mŕtvych za vznášania sa v povetrí. Lebo „vrátiš sa do zeme“ značí: po strate života pôjdeš do toho, čím si bol prv, než si prijal život, alebo inými slovami, budeš tým istým bezdušným, akým si bol, kým si nebol oživený (veď do tváre zeme vdýchol Boh dych života, keď bol človek učinený živou dušou). Tu akoby Boh hovoril: si zem oživená dušou, čím si nebol; budeš bezdušnou zemou, akou si bol. Tým sú aj všetky telá zomretých predtým, ako sa rozpadnú. Tým aj budú, keď zomrú, a kdekoľvek zomrú, vo chvíli, keď budú pozbavené života, ktorý majú ihneď prijať naspäť. Teda pôjdu do zeme, lebo zo živých ľudí sa stane zem, podobne ako ide do popola to, čo sa stáva popolom; ako ide do staroby, čo sa stáva starým; ako ide do hlinenej nádoby, čo sa stáva z hliny nádobou. Takto hovoríme pri tisícich iných veciach. Ako to všetko bude, o čom teraz podľa síl svojho slabučkého rozumčeka vyslovujeme iba predpoklady, dozvieme sa celkom až potom, keď to príde. Že zmŕtvychvstanie zomretých bude v telách, keď príde Kristus súdiť živých i mŕtvych, to musíme veriť, ak chceme byť kresťanmi. Keď však nemôžeme celkom pochopiť, ako sa zmŕtvychvstanie uskutoční, ešte ani najmenej nie je naša viera nerozumná. Avšak treba poukázať aj na to, čo predpovedali staré prorocké knihy o poslednom súde ‒ ako sme to boli sľúbili ‒ lebo je to nevyhnutné. To však, myslím si, nebude treba až tak obšírne vykladať, ak si čitateľ vezme na pomoc to, o čom sme hovorili doteraz.

20.21. Izaiáš hovorí o súde a zmŕtvychvstaní.

Prorok Izaiáš hovorí: „Tvoji mŕtvi ožijú! Vstanú moje mŕtvoly! Vzbuďte sa a plesajte, ktorí bývate v prachu! Veď tvoja rosa je rosou svetla a zem porodí tiene.“ (Iz 26, 19) alebo v staršom preklade: „Vstanú z mŕtvych mŕtvi a vstanú tí, ktorí boli v hroboch; a tešiť sa budú všetci, ktorí sú na zemi; rosa, ktorá je od teba, je ich zdravím, zem bezbožných padne.“ Všetko, čo je tu povedané, týka sa zmŕtvychvstania blažených. A slová „zem bezbožných padne“ sa majú rozumieť tak, akoby bolo povedané, že telá bezbožných čaká pohroma odsúdenia. Ak chceme starostlivejšie a podrobnejšie preskúmať, čo bolo povedané o zmŕtvychvstaní dobrých, potom musíme na prvé zmŕtvychvstanie vzťahovať slová „mŕtvi vstanú“ a na druhé zmŕtvychvstanie slová „vstanú, ktorí boli v hroboch“. A ak chceme nájsť v tom proroctve aj tých svätých, ktorých Pán nájde živých, potom sa na nich bude vzťahovať, čo doložil: „Tešiť sa budú všetci, ktorí sú na zemi, lebo rosa, ktorá je od teba, je pre nich zdravím.“ Za „zdravie“ v tomto texte pokladáme nesmrteľnosť. To je to najplnšie zdravie, ktoré sa nenasycuje potravou ako každodenným liekom. Aj pri prorokovaní o dni súdu tento prorok najprv dáva nádej ľuďom dobrým a potom hrozí zlým. Hovorí: „Lebo toto hovorí Pán: Hľa, ja prikloním k nemu pokoj ako rieku a slávu národov ako rozvodnený potok. Budete sať, v lone vás budú varovať a na kolenách vás budú láskať. Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť a v Jeruzaleme sa potešíte. Keď to uvidíte, zaraduje sa vám srde, kosti vám vypučia ako zeleň a Pánova ruka sa dá poznať jeho sluhom, ale zúriť bude proti nepriateľom. Lebo, hľa, Pán príde v ohni a jeho vozy sú ako búrka, aby priviedol v zápale svoj hnev a svoju hrôzu v plameňoch ohňa. Lebo ohňom bude súdiť Pán a svojím mečom každé telo a bude veľa tých, čo Pán porazí.“ (Iz 66, 12 ‒ 16). V prisľúbení danom dobrým ľuďom, v „rieke pokoja“ máme chápať bohatstvo toho pokoja, nad ktorý niet väčšieho. Týmto pokojom budeme zaplavení na konci. Hovorili sme o ňom až dosť v predchádzajúcej knihe (Kniha devätnásta, 13. kapitola). Pokoj sa k nim prikloní ako rieka ‒ hovorí prorok. A sľubuje im také veľké šťastie, že v onom kraji šťastia, ktorý je v nebi, všetko sa tou riekou zasýti. Ale pretože pokoj neporušiteľnosti a nesmrteľnosti odtiaľ stečie aj na pozemské telá, prorok hovorí, že sa rieka obracia, tečie z výšin a zalieva aj nížiny, aby aj ľudí urobila rovných anjelom. Pod Jeruzalemom máme rozumieť nie ten, ktorý aj so svojimi synmi slúži, ale našu slobodnú matku, večnú v nebesiach, ako hovorí apoštol. (Porov. Gal 4, 26). Tam po namáhavých prácach a dočasných trápeniach sa budeme tešiť ako deti, ktorých nosia na rukách a pestujú na kolenách. Prijme nás nových a nezručných, prijme nás do seba oná, nám neznáma blaženosť a poskytne nám najláskavejšiu pomoc. Zbadáme to a naše srdce sa poteší. Prorok nepovedal jasne, čo uvidíme, ale čo by sme mohli uvidieť iné, ak nie Boha? Aby sa splnil na nás prísľub evanjelia: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8). A uvidíme aj všetko to, čo teraz nevidíme, ale vierou si predstavujeme podľa slabých síl ľudského chápania, isteže v menšom stupni, ako je bytostná podstata tých vecí. „Keď to uvidíte, zaraduje sa vám srdce.“ Tu (na zemi) veríte, tam uvidíte. Keďže povedal „zaraduje sa vám srdce“, aby sme si azda nemysleli, že tie dobrá Jeruzalema sa vzťahujú len na dušu, dodáva: „Kosti vám vypučia ako zeleň“, v čom stručne naznačil zmŕtvychvstanie tiel, dodávajúc, čo nedopovedal; lebo sa to nestane, keď uvidíme, ale uvidíme, keď sa to stane. O novom nebi a novej zemi, ktoré sú sľúbené na konci svätým (spravodlivým ľuďom), už skôr bol povedal: „Lebo hľa, ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať, ani na myseľ neprídu, ale tešte sa a plesajte večne nad tým, čo som stvoril, lebo hľa, ja stvorím Jeruzalem na plesanie a jeho ľud na radosť! Plesám nad Jeruzalemom, teším sa svojmu ľudu a už v ňom nebude počuť hlas plaču a hlas volania.“ (Iz 65, 17 ‒ 19). Prorok povedal ešte aj iné výroky, ktoré sa niektorí usilujú zahrnúť do tisíc rokov telesných.³ Prenesené významy slov sa miešajú s priamymi významami, podobne ako v iných proroctvách, aby sa lepšie pochopil duchovný rozmer triezvej myšlienky, čo sa dosahuje pri väčšej námahe mysle. Telesná lenivosť alebo pomalosť nevycibrenej mysle sa uspokojí povrchným prečítaním písmen a nehľadá hlbšie. Toto som potreboval povedať o prorockých slovách, ktoré sú napísané skôr, mimo tohto textu.

Vráťme sa však k miestu, kde prorok povedal: „kosti vám vypučia ako zeleň“, aby tak poukázal na vzkriesenie tela, ale len tela dobrých ľudí. Po ňom dodal: „A Pánova ruka sa dá poznať jeho sluhom“. Čo je to, ak nie ruka, rozlišujúca ctiteľov od opovrhovateľov? O tých druhých dodáva: „Ale zúriť bude proti nepriateľom“, alebo ako hovorí iný prekladateľ, proti „neveriacim“. A nielen bude zúriť, ale to, čo sa teraz hovorí výhražné, vtedy sa aj účinne splní. „Lebo hľa, príde v ohni a jeho vozy sú ako búrka, aby priviedol v zápale svoj hnev a svoju hrôzu v plameňoch ohňa. Lebo ohňom bude súdiť Pán a svojím mečom každé telo a bude veľa tých, čo Pán porazí.“ (Iz 66, 16). Ohňom, búrkou a mečom naznačuje prorok trest súdu. Keď hovorí, že sám Pán má prísť ako oheň, rozumie sa tým: ako oheň pre tých, pre ktorých jeho príchod bude trestným príchodom. A jeho vozy (lebo sa tu o nich hovorí v množnom čísle) nie bez dôvodu pokladáme za anjelskú družinu. V tom výroku, že Pán bude ohňom a mečom súdiť celú zem a každé telo, nebudeme rozumieť ľudí ducha a svätých (spravodlivých), ale ľudí pozemských a telesných, o ktorých je povedané: „... ich bohom je brucho a hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky“ (Flp 3, 19), alebo inde: „Zmýšľať podľa tela je smrť“ (Rim 8, 6), a ktorých Pán všeobecne volá „telom“: „Môj Duch neostane dlho v ľuďoch (pre ich poblúdenie), lebo sú len telo.“ (Gn 6, 3). Slovami „A bude veľa tých, čo Pán porazí“ sa naznačuje, že takouto porážkou bude druhá smrť. Pravda, tu môžeme celkom dobre rozumieť aj oheň a meč, aj iné údery. Veď Pán povedal, že chce poslať na svet oheň (porov. Lk 12, 49), a keď zostúpil Duch Svätý, ukázali sa rozdelené jazyky, ktoré pripomínali oheň. (Sk 2, 3). Ten istý Pán povedal: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč.“ (Mt 10, 34). Pánovu reč nazýva Písmo dvojsečným mečom (Hebr 4, 12) pre dvojaké ostrie dvoch Zákonov a v Piesni piesní hovorí o sebe Cirkev, že je „chorá od lásky“ alebo v staršom preklade „zranená láskou, akoby zasiahnutá strelou.“ (Porov. Pies 2, 5). Na tom mieste, kde čítame, že Pán príde ako pomstiteľ, je jasné, ako tomu treba rozumieť.

Potom Izaiáš krátko spomína tých, ktorí budú súdom zničení, označujúc dobrých i hriešnikov pod menom pokrmov zakázaných v Starom zákone, od ktorých sa nezdržiavali, zopakuje od začiatku milosť Nového zákona od prvého Spasiteľovho príchodu až po posledný súd, o ktorom teraz hovoríme. Preto hovorí, ako Pán ohlasuje svoj príchod, aby zhromaždil národy, a ako ony prídu a uzrú jeho slávu: „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva.“ (Rim 3, 23). Pán vraví, že zanechá na nich znamenia, ktoré budú obdivovať, a uveria v neho. Pošle tých, čo sa zachránili spomedzi nich, k rozličným národom a na ďaleké ostrovy, ktoré ešte nepočuli chýr o ňom, ani nevideli jeho slávu. I budú ohlasovať medzi národmi (pohanmi) jeho slávu a privedú bratov tých, ku ktorým hovoril, to jest bratov vybraných Izraelitov veriacich v Boha Otca. Zo všetkých národov privezú dar Pánovi na mladých zvieratách a vozoch (čím sa rozumie Božia pomoc, prejavená akoukoľvek službou ‒ Božou, anjelskou alebo ľudskou) do svätého mesta Jeruzalema, ktoré je teraz roztratené vo svojich veriacich po rozličných krajinách. Kde majú ľudia od Boha pomoc, tam veria, a kde veria, tam prichádzajú. A Pán ich porovnal v akomsi podobenstve s izraelskými synmi, obetujúcimi mu obety uprostred žalmov v jeho dome, čo Cirkev naozaj už všade robí. Prisľúbil, že aj z nich si vezme za kňazov a levitov, čo vidíme, že sa teraz uskutočňuje. Nie podľa tela a krvi, ako to bolo podľa poriadku Áronovho, ale ako bolo treba v Novom zákone, kde je najvyšším kňazom podľa radu Melchizedechovho Kristus. Vidíme, že aj teraz sa vyberajú kňazi a leviti podľa osobitnej hodnoty každého jednotlivca, ktorú naň vliala Božia milosť. A kňazi sa majú hodnotiť nie podľa titulu, ktorý často dosahujú aj nehodní ľudia, ale podľa svätosti, ktorá nie je spoločná dobrým aj zlým. Keď toto povedal o Božom milosrdenstve, takom zjavnom a takom dobre známom, ktoré býva teraz udeľované Cirkvi, prisľúbil aj hranice, ku ktorým sa dospeje po oddelení dobrých od zlých pri poslednom súde. Povedal to ústami proroka (alebo presnejšie, prorok takto povedal o Pánovi): „Lebo ako budú trvalými predo mnou nové nebesá a nová zem, ktoré stvorím ‒ hovorí Pán ‒, tak bude trvalé vaše potomstvo a vaše meno; a každý mesiac v novmesiaci a každý týždeň v sobotu príde sa každé telo klaňať pred moju tvár ‒ hovorí Pán. I vyjdú a hľadieť budú na mŕtvoly mužov, čo odpadli odo mňa. Áno, ich červík neumrie a ich oheň nevyhasne. A budú hrôzou pre každé telo.“ (Iz 66, 22 ‒ 24). S týmto skončil prorok knihu, s tým sa skončí aj svet. Niektorí prekladali nie „údy ľudí“, ale „mŕtvoly mužov“, označujúc „mŕtvolami“ viditeľný telesný trest. Avšak mŕtvolou všeobecne menujeme len bezdušné telo a tie telá budú mať duše, ináč by nemohli cítiť nijaké muky. Iba ak by sa preto mohli volať mŕtvolami, že to budú telá mŕtvych, to jest tých, čo zomrú druhou smrťou.

S tým súvisí aj výrok tohože proroka, ktorý sme uviedli vyššie: „a zem bezbožných padne“. Kto zasa nevie, že od „padania“ sa odvodzuje pomenovanie mŕtvoly? (Ako sme už uviedli, v latinčine je slovo „cadaver“ ‒ mŕtvola odvodené od slovesa „cadere“ ‒ padať). Že výraz „mužov“ použili prekladatelia namiesto „ľudí“, to je jasné. Nikto predsa nebude tvrdiť, že ženy, ktoré sa prehrešili, nebudú potrestané, ale tu pod označením toho dôležitejšieho pohlavia ‒ najmä keď aj žena bola z neho stvorená ‒ rozumejú sa obe pohlavia. Čo však najviac patrí k veci, že aj o dobrých ľuďoch sa hovorí ako o „telách“ (na súd príde každé „telo“, lebo národ sa bude skladať z každého druhu ľudí, a teda mnohí budú v treste, pravda, nie všetci), a ako som povedal, ak sa hovorí o dobrých ľuďoch „telo“ a o zlých „údy“ a „mŕtvoly“, tak potom po zmŕtvychvstaní tela (a viera v zmŕtvychvstanie sa posilňuje aj týmito názvami vecí) sa vyjasní, že to, čím budú dobrí a zlí od seba ohraničení, to bude Boží súd.

https://a-repko.sk/knihy/bozi_stat.htm#kap22.12

22.12. Neverci sa vysmievajú z viery v zmŕtvychvstanie.

Neverci sa puntičkársky vyzvedajú a vysmievajú z našej viery v zmŕtvychvstanie, a vypytujú sa, či vraj aj predčasne narodené deti vstanú z mŕtvych? A keďže Pán povedal: „Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí“ (Lk 21, 18), pýtajú sa, či vraj všetci budú mať rovnakú postavu aj silu po zmŕtvychvstaní, alebo budú rozdielnej veľkosti? Ak by boli všetky telá rovnaké, kde vraj vezmú to, čo nemali na zemi, napríklad, predčasne narodené deti, keď aj tie vstanú z mŕtvych? Alebo ak nevstanú z mŕtvych, lebo sa vlastne nenarodili, ale len boli vyvrhnuté, potom obracajú otázku na malé deti, odkiaľ vraj vezmú telesnú veľkosť dospelých ľudí, ktorú nemali, keď zomierali ako nemluvňatá? Nemôžeme povedať, že nemluvňatá nevstanú z mŕtvych, veď sa mohli aj narodiť, aj sa môžu znovu zrodiť. Ďalej sa vypytujú, ak vraj všetky telá budú rovnaké, aké rozmery budú mať tie telá? Hovoria, že ak budú všetci takí veľkí a vysokí, ako boli na zemi najväčší ľudia, potom odkiaľ vezmú už nielen malé deti, ale aj väčšina ľudí to, čo im na zemi do tých veľkých rozmerov chýba, veď každý má predsa mať to, čo mal aj na zemi? Ak zasa všetci, ako hovorí apoštol, máme sa stretnúť ako tí, čo dospeli „k miere plného Kristovho veku“ (porov. Ef 4, 13), a ak aj iný výrok tohože apoštola: „... tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8, 29) treba tak rozumieť, že všetky ľudské telá budú mať v Božom kráľovstve postavu a podobu Kristovho tela, potom ‒ hovoria naši protivníci ‒ nejednému človeku treba ubrať z jeho veľkosti a výšky. Ďalej sa pýtajú, či budú platiť slová: „Ani vlas sa vám z hlavy nestratí“, keď sa nejednému tak mnoho stratí z jeho veľkosti? Pokiaľ sa vlasov týka, mohli by sa spýtať, či sa aj tie vlasy vrátia, ktoré pri strihaní odpadli. Keby sa však aj tie vrátili, aký netvor by bol z človeka? To isté by sa muselo povedať aj o nechtoch, aby sa vrátilo to, čo sa pri ošetrovaní tela muselo odstrániť. Kde bude potom krása, ktorá má byť v nesmrteľnosti väčšia, ako v tejto porušiteľnosti? Ak sa tie časti tela nevrátia, to znamená, že zhynú. Ako potom rozumieť slovám, že ani vlas z hlavy sa človeku nestratí?

Podobne hovoria o chudých a tučných. Ak majú byť všetci rovnakí, potom nebudú jedni chudí a druhí tuční. Jedným bude treba niečo dodať, iným zas odobrať. Tak sa potom nevráti všetko také, aké bolo, lebo niekde bude treba niečo odobrať a niekde zasa pridať. Hovoria aj o skaze a rozklade mŕtvych tiel, z ktorých niektoré sa obrátia na prach, iné sa zasa vysušia. Niektorých ľudí roztrhajú divé zvery, iných spáli oheň. Mnohí zahynú pri stroskotaní alebo sa utopia niekde vo vode a ich telá zhnijú a rozplynú sa na tekuté látky. Nechcú veriť, že by sa všetky čiastočky mohli opäť spojiť a nanovo utvoriť. Pripomínajú aj niektoré znetvorenia a poruchy, či už sa človek s nimi narodil, alebo ich nadobudol neskôr. S odporom a posmechom pripomínajú narodené netvory a pýtajú sa, aké bude zmŕtvychvstanie týchto znetvorených bytostí? Ak povieme, že nič takého sa nevráti do ľudského tela, ihneď povedia, že vyvrátia našu odpoveď poukázaním na to, čo hlásame o Kristových ranách po zmŕtvychvstaní. Spomedzi všetkých tých námietok je najťažšia otázka, v čie telo sa obráti také telo, ktoré sa stalo pokrmom iného, donúteného na to hladom. Premenilo sa totiž na telo toho, ktorý sa z neho živil. Lámu si hlavu nad tým, či telo bude patriť prvému svojmu majiteľovi, a či len neskoršiemu. To všetko sa vypytujú, aby sa vysmiali z viery v zmŕtvychvstanie. Miesto toho sľubujú ľudskej duši, podobne ako Platón, striedavo raz skutočné nešťastie, inokedy zas šťastie neskutočné. Alebo tiež podľa Porfýria hovoria, že po mnohých blúdeniach duší v rozličných telách raz sa predsa dočasná bieda skončí a duša sa do nej nikdy viac nevráti. Lež duša už nebude mať nesmrteľné telo, ale odmietne akékoľvek telo.

22.13. Vstanú z mŕtvych aj predčasne narodené (potratené) deti? (Skrátené)

Chceme odpovedať aj na túto otázku protivníkov. O potratených deťoch, ktoré žili v materskom živote, ale tam aj zomreli, nechcem tvrdiť, ani že vstanú z mŕtvych, ani že nevstanú. Napriek tomu ich treba zarátať ku vzkrieseniu mŕtvych, keďže ich vynechať spomedzi mŕtvych nemôžeme. Totiž buď nie všetci smrteľníci vstanú z mŕtvych a niektoré duše zostanú naveky bez tiel, alebo všetky ľudské duše dostanú svoje vzkriesené telá, ktoré mali predtým, bez ohľadu na to, kde ich mali. Nevidím však nijaký dôvod, prečo by všetky duše zomretých, hoci aj v matkinom živote, nemohli mať pri zmŕtvychvstaní svoje telá. O takých deťoch treba veriť to isté, čo poviem v ďalšom o narodených deťoch.

22.14. Aké telo budú mať deti pri zmŕtvychvstaní? (Skrátené)

Pri deťoch vôbec nepochybujem, že nevstanú z mŕtvych v tom slabučkom a malom tele, v ktorom zomreli. Dostanú Božím zásahom naraz také telo, aké by im bolo pomaly narástlo v neskoršom veku. V Pánových slovách: „Ani vlas sa vám z hlavy nestratí“ je len potvrdenie toho, že sa nič nestratí z toho, čo bolo. Lenže tými slovami sa nepopiera, že nepribudne nič, čo nebolo. Keď zomrelo nemluvňa, nebolo v ňom ešte telesnej dokonalosti, ktorú človek nadobudne vlastne až vtedy, keď telo prestane rásť. Tú dokonalosť v zárodku majú všetci, ale nie všetci v dokonalosti. Len rokmi sa uskutoční to, čo bolo dané už v zárodku. Keď máme pred očami túto vrodenú možnosť rastu, nemusíme sa obávať zmŕtvychvstania, lebo Boh bude vedieť urobiť, aby každý dorástol náhle na patričnú mieru, keď vedel z ničoho stvoriť všetko.

22.15. Budú mať telá vzkriesených ľudí rozmery Pánovho tela? (Skrátené)

Kristus vstal z mŕtvych v takej telesnej veľkosti, v akej zomrel. Nemožno predpokladať, že Kristovo telo pri všeobecnom zmŕtvychvstaní bude mať inú veľkosť, ako malo. Keby sme povedali, že telá všetkých ľudí musia byť prispôsobené na mieru Kristovho tela, potom niektorí, čo boli väčší, ako bol on, museli by dačo zo svojho tela stratiť, a tak by nebolo pravdou, že ani vlas z hlavy sa nestratí. Každý dostane svoje vlastné telo, aké mal v mladosti, aj keď zomrel ako starec, alebo aké by bol mal v mladosti, ak zomrel prv. Slová o „miere plného Kristovho veku“ (v staršom preklade „vzrastu“), ak sa vzťahujú na zmŕtvychvstanie, treba rozumieť tak, že telá vstanú v dospelom veku, v takom, v akom bol Kristus, keď zomrel a vstal z mŕtvych.

22.16. Ako treba rozumieť slovám o podobnosti vzkriesených s obrazom Božieho Syna? (Skrátené)

Apoštolove slová o podobnosti s obrazom Božieho Syna (Rim 8, 29) sa dajú rozumieť, ako ich chápeme vo vzťahu k vnútornému človekovi. To isté má na mysli, keď na inom mieste hovorí: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania!“ (Rim 12, 2). Čím sa teda premeníme, aby sme neboli podobní tomuto svetu, tým sa vlastne stávame podobní Božiemu Synovi. Tým slovám možno rozumieť aj tak, že ako sa nám Kristus pripodobnil v smrteľnosti, tak sa mu my máme pripodobniť v nesmrteľnosti. Ak však predsa chceme rozumieť slová o zmŕtvychvstaní, musíme si uvedomiť, že sa týkajú nie rozmerov tela, ale veku. Všetci teda vstanú z mŕtvych v takých rozmeroch tela, aké mali v dospelosti, alebo azda aké by boli mali v dospelosti. Pravda, ani na tom by nebolo nič zlého, keby všetci mali potom také telá, v akých zomreli, teda aj detské alebo starecké, veď potom nebude nijakej nedokonalosti ani v týchto telách.

22.17. Či ženy vstanú vo svojom tele, odlišnom podľa pohlavia? (Skrátené)

Apoštolove slová: „Kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13) niektorí vykladajú tak, že pri zmŕtvychvstaní nevstanú ženy vo svojom pohlaví, ale všetci ľudia vstanú v mužskom pohlaví, lebo Boh stvoril muža zo zeme a ženu len z muža.⁷ Podľa mojej mienky treba dať za pravdu tým, ktorí veria, že oboje pohlavia budú vzkriesené. Veď tam potom už nebude žiadostivosti, a tak sa stratí aj príčina hanby. Pred hriechom boli muž a žena nahí, a predsa sa nehanbili. Vzkriesené telo bude bez všetkých slabostí a nedokonalostí. Ženská pohlavnosť nie je nedokonalosťou, ale je celkom prirodzená, pre prvý hriech je však náklonná na žiadostivosť. Potom už nebude pohlavného styku s mužom ani rodenia, a nijaké telesné údy nebudú príčinou žiadostivosti, ale budú ozdobou tela, teda nebudú vzbudzovať žiadostivosť očí. Stvorenie ženy z mužovho boku prorocky naznačuje Krista a Cirkev. Mužov spánok zobrazoval Kristovu smrť na kríži, z ktorého otvoreného boku vyšla krv a voda. To sme poznali ako tajomstvo, na ktorom sa buduje Cirkev. Tie slová používa aj Písmo, keď hovorí o žene, že ju Boh nie stvárnil (formavit), nie stmelil (finxit), ale vybudoval (aedificavit), preto aj apoštol hovoril o budovaní Kristovho tela, označujúc tým Cirkev (porov. Ef 4, 12). Obaja sú teda Božím stvorením, muž i žena, a preto aj pri zmŕtvychvstaní obe pohlavia ožijú. Takto odpovedal aj Kristus Saducejom, ktorí neverili v zmŕtvychvstanie a pýtali sa ho, komu bude patriť žena, ktorú malo za manželku sedem mužov. Povedal: „Mýlite sa, lebo nepoznáte Písmo ani Božiu moc. Pri vzkriesení sa ľudia neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi.“ (Mt 22, 29 ‒ 30). Podobať sa budú anjelom, pravda, iba nesmrteľnosťou a blaženosťou, ale nie telom. Kristus teda povedal, že potom nebudú nijaké manželské zväzky, ale nepovedal, že žien vôbec nebude, hoci bola na to príležitosť a iste by bol zdôraznil, že po vzkriesení už nebude žien, ale budú len mužovia, keby to naozaj tak malo byť.

22.18. O dokonalom mužovi Kristovi a o jeho tele, Cirkvi.

Teraz musíme pouvažovať o okolnostiach, v akých apoštol povedal, že všetci máme „dospieť „k zrelosti muža“ (Ef 4, 13)“. „Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko. On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku, aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu. Ale žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou (Cirkvi), do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.“ (Ef 4, 10 ‒ 16). Hľa, on je teda tým zrelým mužom, hlavou i telom, ktoré sa skladá zo všetkých častí, ktoré sa majú doplniť vo vhodnom čase. Každodenne pribúdajú do tohto tela nové časti, budujú Cirkev, ktorej patria slová: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy.“ A na inom mieste: „ ... pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ A ešte na inom: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo.“ (1 Kor 12, 27; Kol 1, 24; 1 Kor 10, 17). O budovaní toho tela sa v Liste Efezanom najprv hovorí: „aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ a potom sa dodáva zmysel tejto služby: „ ... kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“. Potom nám ukáže, v akom tele máme rozumieť tú mieru, keď hovorí: „Všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou (Cirkvi), do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.“ Ako je teda miera každej časti, tak je aj miera celého tela, ktoré sa skladá zo všetkých častí. Je to miera plnosti, opísaná slovami „k miere plného Kristovho veku“. Túto „plnosť“ spomína apoštol aj na tom mieste, kde hovorí: „Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom.“ (Ef 1, 22). Keby sa toto miesto malo chápať ako opis postavy, akú bude mať každý človek pri zmŕtvychvstaní, prečo by sme vo výraze „muž“ nemohli rozumieť aj ženu, keď môžeme povedať, že výraz „muž“ je použitý na tom mieste namiesto výrazu „človek“ podobne ako napríklad vo vete: „Blažený muž, ktorý sa bojí Pána“ (Ž 112, 1), kde je predsa reč aj o ženách, ktoré sa boja Pána.

22.19. Pri zmŕtvychvstaní sa stratia všetky telesné nedostatky.

Čo mám povedať o námietke, týkajúcej sa vlasov a nechtov? Keď raz pochopíme, že z tela sa nič nestratí bez toho, aby sa na tele čosi neznetvorilo, potom pochopíme aj to, že to, čo mohlo znetvoriť telo, patrí k hmote mimo tela, ale nie na mieste, kde by to znetvorilo údy. Takisto ak sa z hliny urobí nádoba, tá sa roztlčie a z roztlčenej sa urobí nová nádoba, nie je nevyhnutne potrebné, aby sa hlina z ucha dostala opäť na ucho, alebo hlina zo dna opäť na dno. Hlavné je, že sa celok opäť premení na celok, teda všetka hlina na celú nádobu, a že sa pritom nič nestratí. Preto aj vlasy a nechty, toľko ráz strihané, nevrátia sa na svoje miesto, lebo by ho znetvorili. Nebudú však po zmŕtvychvstaní nikomu chýbať, lebo bez ohľadu na to, aké miesto si v tele nájdu, premenia sa zmenou látky na to isté telo, pri zachovaní pomeru čiastok. Pravda, Pánove slová „ani vlas sa vám z hlavy nestratí“ (Lk 21, 18) by sme mali skôr chápať tak, že sa týkajú počtu vlasov, a nie ich dĺžky, lebo aj na inom mieste hovorí Pán: „Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané.“ (Lk 12, 7). Nehovorím to preto, že by som sa nazdával, že z niektorého tela sa niečo navždy stratí, čo bolo na ňom od prírody. Ale to, čo sa narodilo znetvorené (nie pre iné, len preto, aby sa ukázalo, že dočasný život smrteľníkov je trestom), navráti sa tak, aby úplnosť podstaty zostala a stratila sa len znetvorenosť. Aj umelec môže roztaviť sochu, ak zistí nejakú chybu, a utvoriť z nej novú krásnu sochu, pritom sa však nič nestratí z hmoty pôvodnej sochy, ale stratí sa iba chyba. Ak v tej prvej soche niečo neprimerane odstávalo a neharmonizovalo s ostatnými časťami, umelec nemusí také časti odtrhávať a oddeľovať, ale môže ich pretaviť a pomiešať s celou hmotou tak, aby nezmenšil množstvo hmoty a pritom neobnovil škaredosť. Keď to môže urobiť človek, čo potom povieme o všemohúcom Umelcovi? Či azda nebude môcť odstrániť a zničiť akékoľvek znetvorenie tela, a to nielen obyčajné, ale aj zriedkavé a obludné, ktoré sa v tomto biednom živote dá ešte pochopiť, ale nijako nepatrí do budúcej blaženosti svätých? Vari by ich nemohol odstrániť a zničiť tak, aby tie znetvoreniny, ktoré vznikajú z mrzkých, hoci aj prirodzených výrastkov, odstránil a pritom nezmenšil celé telo?

Preto sa nemusia báť ľudia chudí ani tuční, že „tam“ budú takí, akí by nechceli byť tu na zemi, keby mohli o tom rozhodovať. Všetka telesná krása sa zakladá na súlade jednotlivých častí tela. Zvyčajne čosi bije do očú ‒ buď že je zlé, alebo primalé, alebo priveľké. Nijaký nesúlad častí už nebude tam, kde aj to, čo je krivé, bude narovnané, a čo je malé, Stvoriteľ uvidí, z čoho má doplniť. Z toho zas čo je priveľké, sa môže odobrať, ale tak, že z celosti hmoty sa vlastne nič nevezme. Aké príjemné farby budú žiariť tam, kde „spravodliví sa budú skvieť ako slnko v kráľovstve svojho Otca!“ (Porov. Mt 13, 43). Jasnosť Kristovho tela po zmŕtvychvstaní bola skrytá pred očami učeníkov ‒ takto to treba veriť ‒, a nie, akoby jej vôbec nebolo. Nebol by ju zniesol slabý ľudský zrak, keby sa učeníci boli museli pozerať na Krista, aby ho poznali. O to poznanie išlo vlastne aj vtedy, keď ľuďom vo svojej blízkosti ukazoval jazvy svojich rán alebo keď prijímal pokrm a nápoj, pravda, nie z nevyhnutnej potreby zachovať sa pri živote, ale aby ukázal, že aj to môže. Ak človek určité veci nevidí, hoci ich má pred očami, a iné zasa vidí ‒ ako napríklad Kristov jas nevideli učeníci, hoci bol pred nimi, a iné veci videli ‒, taká vlastnosť sa volá po grécky aorasia. Naši prekladatelia nemohli na tento jav nájsť v latinčine vhodný výraz a v Knihe Genesis (Gn 9, 11) preložili toto slovo výrazom „caecitas“ ‒ slepota. Takou slepotou boli zasiahnutí Sodomčania vtedy, keď hľadali vchod do domu spravodlivého muža, no nemohli ho nájsť. Keby to bola ozajstná slepota, pri ktorej oko už celkom nič nevidí, nehľadali by vchod, ktorým chceli vojsť, ale skôr by hľadali sprievodcov, ktorí by ich odtiaľ odviedli.

Neviem, prečo je to, že takou láskou horíme k svätým mučeníkom, že by sme aj v tom druhom kráľovstve radi videli jazvy po ranách na ich tele, ktoré dostali pre Kristovo meno.

Možno ich aj uvidíme. Nebudú nijakou znetvoreninou, ale skôr budú znamenať dôstojnosť a bude z nich žiariť krása cností, a nie tela, hoci aj budú na tele. Ak sa mučeníkom niektoré údy odťali alebo odňali, po zmŕtvychvstaní im nebudú chýbať, lebo aj o nich je povedané „ani vlas sa vám z hlavy nestratí“. Ak však bude žiaduce v tom novom svete, aby boli viditeľné stopy rán na nesmrteľných telách, potom budú jazvy tam, kde boli údy udreté alebo odrezané. Údy však budú na svojich miestach, nebudú chýbať. Nijaké chyby, ktoré telo muselo na zemi vytrpieť, už nebudú jestvovať. Chybou však nemožno nazvať to, čo je znakom cností.

22.20. Pri zmŕtvychvstaní sa k telu vráti všetko, čo k nemu patrilo.

Nechcem mať nič s takou myšlienkou, že Stvoriteľova všemohúcnosť nemôže na vzkriesenie tiel a ich oživenie zhromaždiť všetky čiastky tela, ktoré strávili divé zvery alebo oheň, ktoré sa rozpadli na prach a popol, alebo sa zmenili na tekutinu, alebo sa vyparili do vzduchu. Nemôžem súhlasiť s predstavou, že by mohol existovať nejaký skrytý záhyb alebo tajomstvo prírody, ktoré ostalo neprístupné našim zmyslom alebo ktoré by sa mohlo skryť pred zrakom Stvoriteľa všetkých vecí a vymknúť sa dajako spod jeho vlády. Cicero, veľký spisovateľ pohanov, chcel Boha definovať čo najsprávnejšie a povedal: „Jestvuje akási nespútaná a voľná myseľ, odlúčená od všetkého, čo je smrteľné, všetko cítiaca a hýbajúca, sama však vlastní večný pohyb.“ (Disputationes Tusculanae, 1, 27). Cicero našiel túto myšlienku v náukách veľkých filozofov. Aby som hovoril teda ich rečou, ako môže byť niečo skryté tomu, ktorý všetko cíti, alebo ako môže niečo neodvratne uniknúť tomu, ktorý všetkému dáva pohyb?

Teraz už môžeme pristúpiť k riešeniu otázky, ktorá sa zdá ťažšia ako ostatné: Ak sa telo zomretého človeka stane telom iného živého človeka, ktorému z nich sa prisúdi v deň zmŕtvychvstania? Stáva sa, že ľudia donútení hladom sa živia ľudskými mŕtvolami, čo sa už skutočne stalo, o čom svedčia dejiny, a sú aj dôkazy tejto neblahej skúsenosti z našich čias.⁸ Vari by si mohol niekto naozaj myslieť, že nič sa nepremenilo na telo jediaceho človeka, ale všetko prešlo črevami von, keď už sama zmena váhy je dostatočným dôkazom, že ten pokrm vyplnil nedostatok v tele hladujúceho? Už pred chvíľou som spomenul, čo poslúži na rozviazanie tohto uzla. To, čo hlad vyčerpal, z tela sa vyparilo niekam do vzduchu a povedali sme, že všemohúci Boh môže pozbierať to, čo uletelo. Telo (zjedené) sa odovzdá tomu človekovi, u ktorého začalo mať svoje ľudské bytie. Pre toho druhého bolo ono akoby len požičané a ako každý dlh musí sa vrátiť ta, odkiaľ bolo vzaté. Tomu druhému, ktorý hladom vycivel, jeho vlastné telo vráti ten, ktorý má v moci aj vyparené veci pozbierať a vrátiť. Napokon hoci by akokoľvek to telo zahynulo a nezostala by z neho nijaká čiastočka nikde v prírode, Všemohúci by ho nahradil, odkiaľ by chcel. Ak máme však na mysli výrok toho, ktorý je Pravda sama: „Ani vlas sa vám z hlavy nestratí“, bolo by nezmyselné predpokladať, že keď ani len vlas sa nemôže stratiť, malo by sa stratiť celé ľudské telo, hladom strávené.

Z toho všetkého, čo sme podľa najlepšieho vedomia o tejto veci povedali, vyplýva záver, že pri zmŕtvychvstaní telesná veľkosť bude mať také rozmery, aké mala, alebo aké by bola mala v dospelom veku každého človeka pri zachovaní vhodného pomeru všetkých údov. Ak sa na zachovanie telesnej krásy ukáže potreba odobrať niečo z tela alebo z jeho údov, tak tá odobratá čiastka sa potom rovnomerne rozloží po celom tele tak, aby sa nič nestratilo a súčasne aby sa zachoval súlad medzi časťami. Nie je tiež nezmyselné, že z tej príčiny môže byť aj postava vyššia, keď na zachovanie telesnej krásy treba na všetky jeho časti rozložiť to, čo keby zostalo len v jednej časti, nezvyčajne veľkej, zapríčinilo by znetvorenie. Ak by niekto chcel ostať pri názore, že každý vstane v takom tele, v akom zomrel, netreba tomu húževnate odporovať. Jedine s tým nemožno súhlasiť, aby vo vzkriesenom tele mohla ostať nejaká znetvorenina, nejaká chorobnosť, nejaká chabosť, nejaká skaza alebo čokoľvek iné, čo nesvedčí kráľovstvu, v ktorom synovia zmŕtvychvstania a prisľúbenia sa budú rovnať Božím anjelom, nie však vekom, ale blaženosťou.