- večný SÚD

Sudca bude súdiť ľud.“

----------------------------------------------------------

sv.Augustín

https://a-repko.sk/knihy/bozi_stat.htm#kap20.14

20.14. Odsúdenie diabla a telesné zmŕtvychvstanie všetkých zosnulých. (Skrátené)

Po zmienke o prenasledovaní Kniha zjavenia stručne hovorí o všetkých mukách, ktoré podstúpi diabol a s ním aj jeho štát. „A diabol, ktorý ich zvádzal, bol zvrhnutý do ohnivého a sírového jazera ohnivej síry, kde je aj šelma i falošný prorok; a budú mučení dňom i nocou na veky vekov.“ (Zjv 20, 10). Šelmou sa tu rozumie bezbožný svetský štát a falošným prorokom buď Antikrist, alebo pokrytectvo. Potom hovorí o poslednom súde: „Potom som videl veľký biely trón a toho, čo na ňom sedel. Pred jeho pohľadom utiekla zem i nebo a už pre ne nebolo miesta.“ (Zjv 20, 11). Zmena neba a zeme nenastala pred súdom, ale až po ňom. Svet zanikne zmenou vecí. „Lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa. Chcem, aby ste vy boli bez starostí.“ (1 Kor 7, 31). Potom opisuje otvorenie istých kníh a knihy života. Knihy sú asi knihy Svätého písma s Božími prikázaniami. Nejde tu iste o skutočné hmotné knihy, lebo kniha života by musela byť veľmi obrovská, keby v nej mal byť zapísaný život každého človeka. Tu máme iste rozumieť Božiu silu, ktorá pripomenie ľudskej pamäti všetky dobré aj zlé skutky. Ďalej pripomína, že aj mŕtvi budú súdení. „More vydalo mŕtvych, čo boli v ňom, aj smrť, aj podsvetie vydali mŕtvych, čo boli v nich.“ (Zjv 20, 13). Potom príde súd na každého osobitne. „A každý bol súdený podľa svojich skutkov.“ (Zjv 20, 13).

20.15. Kto sú tí mŕtvi, ktorých vydá more, smrť aj podsvetie? (Skrátené)

Kto sú mŕtvi, ktorých vydá more? Reč o mori a podsvetí nesmieme chápať tak, akoby v mori boli dobrí, a v podsvetí zlí. Niektorí však dosť presvedčivo vykladajú slovom more svet. Ľudia, ktorých nájde Kristov príchod pri živote, volajú sa mŕtvymi, či už sú dobrí, alebo zlí. Mŕtvymi ich možno nazvať preto, lebo budú v smrteľných telách. Keď vydá more svojich mŕtvych, to znamená, že svet vydá svojich ľudí, ktorí sú v ňom, lebo v čase súdu ešte nezomreli. More vydá mŕtvych, lebo sa dostavia takí, akí budú zastihnutí. Smrť a podsvetie ich vydá, lebo už zomreli, a teraz sa vrátia k životu. Smrť možno značí dobrých a podsvetie zlých. Aj starozákonní svätí boli v podsvetí, v predpeklí, ale na inom mieste, ako boli bezbožníci. Kristovou obetou a krvou a jeho vlastným príchodom boli odtiaľ vyslobodení. Odvtedy vykúpené duše nevstupujú do podsvetia. „A každý bol súdený podľa svojich skutkov. Potom boli smrť a podsvetie zvrhnuté do ohnivého jazera.“ (Zjv 20, 14). Výrazy označujú diabla, ktorý je pôvodcom smrti a pekelných trestov. Označujú aj celú jeho spoločnosť zlých, ktorí sa spolu s ním dostanú do ohnivého jazera. Ďalej je to povedané ešte jasnejšie: „A koho nenašli zapísaného v knihe života, bol zvrhnutý do ohnivého jazera.“ (Zjv 20, 15). Kniha života nemá za cieľ pripomínať skutky ľudí ‒ aby sa azda človek nepozabudol a nepomýlil ‒ ale naznačuje Božiu vševedúcnosť, v ktorej sú zaznačené mená tých, ktorí budú mať účasť na večnom živote.

20.16. Nové nebo a nová zem.

Keď prorok skončil reč o súde, ktorou predpovedal odsúdenie zlých, ostalo mu ešte povedať niečo aj o dobrých. Už vyložil, čo krátko povedal Pán: „A pôjdu títo do večného trápenia...“, teda musel vysvetliť aj to druhé: „... kým spravodliví do večného života“ (Mt 25, 46). „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet.“ (Zjv 21, 1). Stane sa to podľa toho poriadku, o ktorom sa vyslovil už predtým, keď povedal, že videl sediaceho na tróne a pred jeho tvárou zmizlo nebo i zem. Po odsúdení tých, ktorí nie sú zapísaní v knihe života, a po ich uvrhnutí do večného ohňa (nazdávam sa, že nikto z ľudí nevie, aký je to oheň, alebo kde na svete bude, iba ak by to niekomu ukázal Duch Svätý), zanikne podoba tohto sveta, spálená ohňom zeme tak, ako sa potopa stala záplavou zemských vôd. Tým svetovým ohňom, ako som povedal, celkom zaniknú vlastnosti porušiteľných prvkov, vhodných pre naše smrteľné telá. Lenže sama podstata zázračnou zmenou nadobudne také vlastnosti, ktoré budú vyhovovať nesmrteľným telám. Svet obrátený na lepší sa prispôsobí ľuďom, ktorí budú telesne obnovení na lepších. A čo sa týka slov „a ani mora už niet“, ťažko povedať, či znamenajú, že sa more vysuší od veľkej horúčavy, alebo sa takisto premení na lepšie. V Písme čítame, že bude nové nebo a nová zem, nepamätám sa však, že by som niekde bol čítal o novom mori. Uvediem len to, čo je v samom Zjavení: „A pred trónom bolo čosi ako sklené more podobné krištáľu.“ (Zjv 4, 6; porov. Zjv 15, 2). Avšak tam sa nehovorí o konci sveta. Ani sa nehovorí o mori, ale len akoby mori. Hoci ako sa to robieva v prorockých rečiach, možno miešať konkrétny význam s preneseným a tak vlastne zakrývať ozajstný zmysel, aj teraz by mohla byť reč o tom mori („a ani mora už niet“), o ktorom povedal predtým: „More vydalo mŕtvych, čo boli v ňom.“ (Zjv 20, 13). Potom už nebude pre život smrteľníkov tohto búrlivého a zmäteného sveta, ktorý označil slovom more.

20.18. Slová apoštola Petra o poslednom súde.

Všimnime si, čo napísal o tomto súde apoštol Peter: „Predovšetkým vedzte, že v posledných dňoch prídu s posmechom posmievači, žijúci podľa svojich žiadostí, a budú hovoriť: »Kde je ten jeho prisľúbený príchod?« Veď odvtedy, ako zosnuli otcovia, všetko ostáva tak, ako to bolo od počiatku stvorenia! Skryté je im totiž ‒ a oni to chcú ‒ že nebo je oddávna a že zem povstala Božím slovom z vody a skrze vodu, a že skrze ne zahynul aj vtedajší svet, zatopený vodou. A to isté slovo udržiava terajšie nebo i zem a zachováva pre oheň, keď príde deň súdu a záhuby bezbožných ľudí. Toto jedno nech vám je, milovaní, zjavné: že u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká; on je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie. Pánov deň príde ako zlodej. A vtedy sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú, aj zem i diela, ktoré sú na nej. A keď sa toto všetko má tak rozplynúť, ako sväto a nábožne musíte žiť vy, čo očakávate túžobne príchod Božieho dňa, pre ktorý sa nebesia páľavou rozplynú a živly sa v ohni roztopia! Podľa jeho prísľubu očakávame nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť.“ (2 Pt 3, 3 ‒ 13). Ani slovo nepovedal o vzkriesení mŕtvych, ale dosť o skaze sveta. Keď spomína skutočnosti pred potopou, zdá sa, že nás chce napomenúť, aby sme verili v budúcu záhubu sveta na konci čias. Veď aj pri potope zahynul vtedajší svet. A to nielen zemský povrch, ale aj nebesia, pod čím rozumieme vzdušné priestory, ktoré vtedy zaplavila voda. Vtedy sa celé alebo skoro celé vzdušné priestranstvo (ktoré voláme nebom alebo nebesami, pravda, myslíme tým najnižšie nebesia, nie tie, kde je umiestnené slnko, mesiac a hviezdy) premenilo na akúsi súvislú vlahu a zahynulo naraz aj so zemou, lebo predošlú podobu zeme zničila potopa. „A to isté slovo udržiava terajšie nebo i zem a zachováva pre oheň, keď príde deň súdu a záhuby bezbožných ľudí.“ Preto nebesia i zem, čiže svet, namiesto toho sveta, ktorý zahynul v potope, boli vyňaté z tej istej vody a zachovávajú sa pre posledný oheň na deň súdu a skazy bezbožných ľudí. Apoštol neváha hovoriť ani o budúcej skaze ľudí, zapríčinenej ich veľkou zmenou, hoci aj vo večných trestoch im zostane ľudská prirodzenosť. Niekto sa azda opýta, aké bude nové nebo a nová zem, kde budú v čase požiaru svätí, keď nevyhnutne musia byť niekde v hmotnom priestore pre svoje hmotné telo? Môžeme odpovedať, že budú vo vyšších priestoroch, kam nevystúpia plamene požiaru tak, ako tam nevystúpili vlny potopy. Vtedy budú mať svätí také telá, že budú môcť byť tam, kde budú chcieť byť. Ale ani toho požiaru sa nezľaknú tí, ktorí sa stanú nesmrteľnými a neporušiteľnými, veď už aj smrteľné a porušiteľné telá troch mládencov mohli žiť v ohnivej peci. (Porovnaj s Knihou proroka Daniela 3, 24).

20.21. Izaiáš hovorí o súde a zmŕtvychvstaní.

Prorok Izaiáš hovorí: „Tvoji mŕtvi ožijú! Vstanú moje mŕtvoly! Vzbuďte sa a plesajte, ktorí bývate v prachu! Veď tvoja rosa je rosou svetla a zem porodí tiene.“ (Iz 26, 19) alebo v staršom preklade: „Vstanú z mŕtvych mŕtvi a vstanú tí, ktorí boli v hroboch; a tešiť sa budú všetci, ktorí sú na zemi; rosa, ktorá je od teba, je ich zdravím, zem bezbožných padne.“ Všetko, čo je tu povedané, týka sa zmŕtvychvstania blažených. A slová „zem bezbožných padne“ sa majú rozumieť tak, akoby bolo povedané, že telá bezbožných čaká pohroma odsúdenia. Ak chceme starostlivejšie a podrobnejšie preskúmať, čo bolo povedané o zmŕtvychvstaní dobrých, potom musíme na prvé zmŕtvychvstanie vzťahovať slová „mŕtvi vstanú“ a na druhé zmŕtvychvstanie slová „vstanú, ktorí boli v hroboch“. A ak chceme nájsť v tom proroctve aj tých svätých, ktorých Pán nájde živých, potom sa na nich bude vzťahovať, čo doložil: „Tešiť sa budú všetci, ktorí sú na zemi, lebo rosa, ktorá je od teba, je pre nich zdravím.“ Za „zdravie“ v tomto texte pokladáme nesmrteľnosť. To je to najplnšie zdravie, ktoré sa nenasycuje potravou ako každodenným liekom. Aj pri prorokovaní o dni súdu tento prorok najprv dáva nádej ľuďom dobrým a potom hrozí zlým. Hovorí: „Lebo toto hovorí Pán: Hľa, ja prikloním k nemu pokoj ako rieku a slávu národov ako rozvodnený potok. Budete sať, v lone vás budú varovať a na kolenách vás budú láskať. Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť a v Jeruzaleme sa potešíte. Keď to uvidíte, zaraduje sa vám srde, kosti vám vypučia ako zeleň a Pánova ruka sa dá poznať jeho sluhom, ale zúriť bude proti nepriateľom. Lebo, hľa, Pán príde v ohni a jeho vozy sú ako búrka, aby priviedol v zápale svoj hnev a svoju hrôzu v plameňoch ohňa. Lebo ohňom bude súdiť Pán a svojím mečom každé telo a bude veľa tých, čo Pán porazí.“ (Iz 66, 12 ‒ 16). V prisľúbení danom dobrým ľuďom, v „rieke pokoja“ máme chápať bohatstvo toho pokoja, nad ktorý niet väčšieho. Týmto pokojom budeme zaplavení na konci. Hovorili sme o ňom až dosť v predchádzajúcej knihe (Kniha devätnásta, 13. kapitola). Pokoj sa k nim prikloní ako rieka ‒ hovorí prorok. A sľubuje im také veľké šťastie, že v onom kraji šťastia, ktorý je v nebi, všetko sa tou riekou zasýti. Ale pretože pokoj neporušiteľnosti a nesmrteľnosti odtiaľ stečie aj na pozemské telá, prorok hovorí, že sa rieka obracia, tečie z výšin a zalieva aj nížiny, aby aj ľudí urobila rovných anjelom. Pod Jeruzalemom máme rozumieť nie ten, ktorý aj so svojimi synmi slúži, ale našu slobodnú matku, večnú v nebesiach, ako hovorí apoštol. (Porov. Gal 4, 26). Tam po namáhavých prácach a dočasných trápeniach sa budeme tešiť ako deti, ktorých nosia na rukách a pestujú na kolenách. Prijme nás nových a nezručných, prijme nás do seba oná, nám neznáma blaženosť a poskytne nám najláskavejšiu pomoc. Zbadáme to a naše srdce sa poteší. Prorok nepovedal jasne, čo uvidíme, ale čo by sme mohli uvidieť iné, ak nie Boha? Aby sa splnil na nás prísľub evanjelia: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8). A uvidíme aj všetko to, čo teraz nevidíme, ale vierou si predstavujeme podľa slabých síl ľudského chápania, isteže v menšom stupni, ako je bytostná podstata tých vecí. „Keď to uvidíte, zaraduje sa vám srdce.“ Tu (na zemi) veríte, tam uvidíte. Keďže povedal „zaraduje sa vám srdce“, aby sme si azda nemysleli, že tie dobrá Jeruzalema sa vzťahujú len na dušu, dodáva: „Kosti vám vypučia ako zeleň“, v čom stručne naznačil zmŕtvychvstanie tiel, dodávajúc, čo nedopovedal; lebo sa to nestane, keď uvidíme, ale uvidíme, keď sa to stane. O novom nebi a novej zemi, ktoré sú sľúbené na konci svätým (spravodlivým ľuďom), už skôr bol povedal: „Lebo hľa, ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať, ani na myseľ neprídu, ale tešte sa a plesajte večne nad tým, čo som stvoril, lebo hľa, ja stvorím Jeruzalem na plesanie a jeho ľud na radosť! Plesám nad Jeruzalemom, teším sa svojmu ľudu a už v ňom nebude počuť hlas plaču a hlas volania.“ (Iz 65, 17 ‒ 19). Prorok povedal ešte aj iné výroky, ktoré sa niektorí usilujú zahrnúť do tisíc rokov telesných.³ Prenesené významy slov sa miešajú s priamymi významami, podobne ako v iných proroctvách, aby sa lepšie pochopil duchovný rozmer triezvej myšlienky, čo sa dosahuje pri väčšej námahe mysle. Telesná lenivosť alebo pomalosť nevycibrenej mysle sa uspokojí povrchným prečítaním písmen a nehľadá hlbšie. Toto som potreboval povedať o prorockých slovách, ktoré sú napísané skôr, mimo tohto textu.

Vráťme sa však k miestu, kde prorok povedal: „kosti vám vypučia ako zeleň“, aby tak poukázal na vzkriesenie tela, ale len tela dobrých ľudí. Po ňom dodal: „A Pánova ruka sa dá poznať jeho sluhom“. Čo je to, ak nie ruka, rozlišujúca ctiteľov od opovrhovateľov? O tých druhých dodáva: „Ale zúriť bude proti nepriateľom“, alebo ako hovorí iný prekladateľ, proti „neveriacim“. A nielen bude zúriť, ale to, čo sa teraz hovorí výhražné, vtedy sa aj účinne splní. „Lebo hľa, príde v ohni a jeho vozy sú ako búrka, aby priviedol v zápale svoj hnev a svoju hrôzu v plameňoch ohňa. Lebo ohňom bude súdiť Pán a svojím mečom každé telo a bude veľa tých, čo Pán porazí.“ (Iz 66, 16). Ohňom, búrkou a mečom naznačuje prorok trest súdu. Keď hovorí, že sám Pán má prísť ako oheň, rozumie sa tým: ako oheň pre tých, pre ktorých jeho príchod bude trestným príchodom. A jeho vozy (lebo sa tu o nich hovorí v množnom čísle) nie bez dôvodu pokladáme za anjelskú družinu. V tom výroku, že Pán bude ohňom a mečom súdiť celú zem a každé telo, nebudeme rozumieť ľudí ducha a svätých (spravodlivých), ale ľudí pozemských a telesných, o ktorých je povedané: „... ich bohom je brucho a hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky“ (Flp 3, 19), alebo inde: „Zmýšľať podľa tela je smrť“ (Rim 8, 6), a ktorých Pán všeobecne volá „telom“: „Môj Duch neostane dlho v ľuďoch (pre ich poblúdenie), lebo sú len telo.“ (Gn 6, 3). Slovami „A bude veľa tých, čo Pán porazí“ sa naznačuje, že takouto porážkou bude druhá smrť. Pravda, tu môžeme celkom dobre rozumieť aj oheň a meč, aj iné údery. Veď Pán povedal, že chce poslať na svet oheň (porov. Lk 12, 49), a keď zostúpil Duch Svätý, ukázali sa rozdelené jazyky, ktoré pripomínali oheň. (Sk 2, 3). Ten istý Pán povedal: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč.“ (Mt 10, 34). Pánovu reč nazýva Písmo dvojsečným mečom (Hebr 4, 12) pre dvojaké ostrie dvoch Zákonov a v Piesni piesní hovorí o sebe Cirkev, že je „chorá od lásky“ alebo v staršom preklade „zranená láskou, akoby zasiahnutá strelou.“ (Porov. Pies 2, 5). Na tom mieste, kde čítame, že Pán príde ako pomstiteľ, je jasné, ako tomu treba rozumieť.

Potom Izaiáš krátko spomína tých, ktorí budú súdom zničení, označujúc dobrých i hriešnikov pod menom pokrmov zakázaných v Starom zákone, od ktorých sa nezdržiavali, zopakuje od začiatku milosť Nového zákona od prvého Spasiteľovho príchodu až po posledný súd, o ktorom teraz hovoríme. Preto hovorí, ako Pán ohlasuje svoj príchod, aby zhromaždil národy, a ako ony prídu a uzrú jeho slávu: „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva.“ (Rim 3, 23). Pán vraví, že zanechá na nich znamenia, ktoré budú obdivovať, a uveria v neho. Pošle tých, čo sa zachránili spomedzi nich, k rozličným národom a na ďaleké ostrovy, ktoré ešte nepočuli chýr o ňom, ani nevideli jeho slávu. I budú ohlasovať medzi národmi (pohanmi) jeho slávu a privedú bratov tých, ku ktorým hovoril, to jest bratov vybraných Izraelitov veriacich v Boha Otca. Zo všetkých národov privezú dar Pánovi na mladých zvieratách a vozoch (čím sa rozumie Božia pomoc, prejavená akoukoľvek službou ‒ Božou, anjelskou alebo ľudskou) do svätého mesta Jeruzalema, ktoré je teraz roztratené vo svojich veriacich po rozličných krajinách. Kde majú ľudia od Boha pomoc, tam veria, a kde veria, tam prichádzajú. A Pán ich porovnal v akomsi podobenstve s izraelskými synmi, obetujúcimi mu obety uprostred žalmov v jeho dome, čo Cirkev naozaj už všade robí. Prisľúbil, že aj z nich si vezme za kňazov a levitov, čo vidíme, že sa teraz uskutočňuje. Nie podľa tela a krvi, ako to bolo podľa poriadku Áronovho, ale ako bolo treba v Novom zákone, kde je najvyšším kňazom podľa radu Melchizedechovho Kristus. Vidíme, že aj teraz sa vyberajú kňazi a leviti podľa osobitnej hodnoty každého jednotlivca, ktorú naň vliala Božia milosť. A kňazi sa majú hodnotiť nie podľa titulu, ktorý často dosahujú aj nehodní ľudia, ale podľa svätosti, ktorá nie je spoločná dobrým aj zlým. Keď toto povedal o Božom milosrdenstve, takom zjavnom a takom dobre známom, ktoré býva teraz udeľované Cirkvi, prisľúbil aj hranice, ku ktorým sa dospeje po oddelení dobrých od zlých pri poslednom súde. Povedal to ústami proroka (alebo presnejšie, prorok takto povedal o Pánovi): „Lebo ako budú trvalými predo mnou nové nebesá a nová zem, ktoré stvorím ‒ hovorí Pán ‒, tak bude trvalé vaše potomstvo a vaše meno; a každý mesiac v novmesiaci a každý týždeň v sobotu príde sa každé telo klaňať pred moju tvár ‒ hovorí Pán. I vyjdú a hľadieť budú na mŕtvoly mužov, čo odpadli odo mňa. Áno, ich červík neumrie a ich oheň nevyhasne. A budú hrôzou pre každé telo.“ (Iz 66, 22 ‒ 24). S týmto skončil prorok knihu, s tým sa skončí aj svet. Niektorí prekladali nie „údy ľudí“, ale „mŕtvoly mužov“, označujúc „mŕtvolami“ viditeľný telesný trest. Avšak mŕtvolou všeobecne menujeme len bezdušné telo a tie telá budú mať duše, ináč by nemohli cítiť nijaké muky. Iba ak by sa preto mohli volať mŕtvolami, že to budú telá mŕtvych, to jest tých, čo zomrú druhou smrťou.

S tým súvisí aj výrok tohože proroka, ktorý sme uviedli vyššie: „a zem bezbožných padne“. Kto zasa nevie, že od „padania“ sa odvodzuje pomenovanie mŕtvoly? (Ako sme už uviedli, v latinčine je slovo „cadaver“ ‒ mŕtvola odvodené od slovesa „cadere“ ‒ padať). Že výraz „mužov“ použili prekladatelia namiesto „ľudí“, to je jasné. Nikto predsa nebude tvrdiť, že ženy, ktoré sa prehrešili, nebudú potrestané, ale tu pod označením toho dôležitejšieho pohlavia ‒ najmä keď aj žena bola z neho stvorená ‒ rozumejú sa obe pohlavia. Čo však najviac patrí k veci, že aj o dobrých ľuďoch sa hovorí ako o „telách“ (na súd príde každé „telo“, lebo národ sa bude skladať z každého druhu ľudí, a teda mnohí budú v treste, pravda, nie všetci), a ako som povedal, ak sa hovorí o dobrých ľuďoch „telo“ a o zlých „údy“ a „mŕtvoly“, tak potom po zmŕtvychvstaní tela (a viera v zmŕtvychvstanie sa posilňuje aj týmito názvami vecí) sa vyjasní, že to, čím budú dobrí a zlí od seba ohraničení, to bude Boží súd.

20.22. Príchod svätých, aby uvideli potrestanie zlých. (Skrátené)

Ako si máme predstaviť príchod svätých, aby uvideli potrestanie zlých? Či azda hmotným pohybom opustia svoje blažené sídla? Isteže nie! Bude to len duchovné poznanie. Tí, čo sú potrestaní, nevedia, čo sa robí mimo nich, v blaženosti. Tí zasa, čo sú v blaženosti, vedia aj to, čo sa deje mimo nich, v treste. Keď to mohli poznať už proroci, tým viac to môžu poznať svätí, ktorým je Boh všetkým vo všetkom. Výklady o nevyhasínajúcom ohni a stále živom červíku sú rozdielne. Niektorí ich vzťahujú len na telo, iní zas len na dušu, a ešte iní oheň vzťahujú na telo a červíka na ducha. To je aj pravdepodobnejšie.

20.23. Danielovo proroctvo o Antikristovi a o súde. (Skrátené)

Daniel vo svojom proroctve vidí najprv štyri zvieratá, na zmysel ktorých sa pýta kohosi, stojaceho pri ňom, ktorý mu odpovedá: „Tieto štyri veľké zvieratá sú štyria králi, ktorí povstanú zo zeme. Ale kráľovstvo dostanú svätí Najvyššieho a kráľovstvo si udržia naveky a na veky vekov. Potom som chcel istotu o štvrtom zvierati, ktoré bolo odlišné od všetkých, nadmieru hrozné, zuby malo zo železa a pazúry z kovu; žralo a drúzgalo, ostatok však šliapalo nohami. A o desiatich rohoch, ktoré malo na hlave, a o tom zvláštnom, ktorý vyrástol a pred ktorým tri klesli; na tomto rohu boli oči a ústa, ktoré hovorili veľké veci, a podľa výzoru bol väčší než ostatné. Díval som sa a tento roh viedol vojnu so svätými a prevládal ich, kým neprišiel Starec dní a dal právo svätým Najvyššieho. A prišiel čas, keď kráľovstvo dostali svätí. Povedal toto: »Štvrté zviera bude štvrté kráľovstvo na zemi, ktoré bude rozdielne od všetkých kráľovstiev, bude zožierať, mlátiť a šliapať celú zem. A desať rohov: z toho kráľovstva povstane desať kráľov, po nich však povstane iný, ten bude rozdielny od prvších a troch kráľov zosadí. Bude hovoriť reči proti Najvyššiemu a bude nivočiť svätých Najvyššieho, bude chcieť zmeniť časy a zákon a budú odovzdaní do jeho ruky na čas a časy, a pol času. Ale bude zasadať súd a odníme mu moc, aby ju zničil a zhubil až do konca. Kráľovstvo však, vláda a moc nad kráľovstvami pod celým nebom bude odovzdaná ľudu svätých Najvyššieho; jeho kráľovstvo je večné kráľovstvo a jemu slúžia a poslúchajú ho všetky mocnárstva.«. (Potiaľto je koniec veci). Mňa, Daniela, veľmi predesili moje myšlienky, tvár sa mi zmenila, ale vec som si zachoval vo svojom srdci.“ (Dan 7, 17 ‒ 28). Štvoro kráľovstiev vysvetľujú niektorí tak, akoby to malo byť kráľovstvo asýrske, macedónske, perzské a grécke. Tak to vykladá aj kňaz Hieronym. Je isté, že proti Cirkvi bude najväčšmi zúriť Antikrist. O desiatich kráľoch ťažko povedať, či je reč o skutočných desiatich, alebo sa nimi označuje len množstvo. Na inom mieste hovorí: „A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu.“ (Dan 12, 2). Toto miesto veľmi pripomína Jánove slová o zmŕtvychvstaní. (Porov. Jn 5, 28).

20.24. Proroctvo Dávidových žalmov o konci sveta a súde. (Skrátené)

V žalmoch sa často hovorí o poslednom súde, pravda, nie ako o hlavnej téme, skôr len mimochodom. Nechcem však vynechať to, čo je povedané o konci sveta: „Na začiatku si stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk. Ony sa pominú, ale ty zostaneš; rozpadnú sa sťa odev, vymeníš ich ako rúcho a zmenia sa. Ale ty ostávaš vždy ten istý a tvoje roky sú bez konca.“ (Ž 101, 26 ‒ 28). Je teda nezmyselné, keď ten istý Porfýrius, ktorý chváli Hebrejov za to, že uctievajú pravého Boha, vysmieva sa kresťanom za to, že veria v zánik sveta. Nechže si teda prečíta aj toto svedectvo. Veď vo svätých knihách, ktoré sú výlučne naše, a nie spoločné s Hebrejmi, môžeme čítať mnoho podobného. Ako príklad aspoň toto: „Nebo a zem sa pominú.“ (Mt 24, 35). O Božom súde sa zasa hovorí v Päťdesiatom (Štyridsiatom deviatom) žalme: „Náš Boh prichádza a už nemlčí: pred ním je žeravý oheň a vôkol neho búrka mohutná. On nebo i zem volá z výšavy na súd nad svojím národom: »Zhromaždite mi mojich svätých, čo zmluvu so mnou spečatili obetou.«“ (Ž 50, 3 ‒ 5). Tieto slová jednoznačne chápeme ako predpoveď o príchode Ježiša Krista, ktorý príde súdiť svet, živých i mŕtvych. Kristus, ktorý mlčal, keď ho viedli pred sudcu, keď ho viedli na smrť, ten nebude mlčať v deň posledného súdu, ale bude oddeľovať dobrých od zlých, aby dal každému podľa zásluhy. Svätých na konci majú zhromaždiť anjeli. Takých svätých, ktorí kládli zákon nad obety, to značí, ktorí dávali prednosť zachovávaniu Božieho zákona pred obetami. A tí potom odídu s Kristom do kráľovstva pripraveného im od ustanovenia sveta, do večnej blaženosti.

20.25. Malachiášovo proroctvo o poslednom súde. (Skrátené)

Aj prorok Malachiáš (alebo Malachiel, Malákí, ktorého volali aj anjelom ‒ bol to asi Ezdrášov kňaz) predpovedal posledný súd: „Hľa, ja pošlem svojho anjela a pripraví predo mnou cestu. I zaraz príde do svojho chrámu Panovník, ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate. Hľa, príde, hovorí Pán zástupov ‒ a ktože vydrží oheň jeho príchodu, kto obstojí, keď sa zjaví? Veď je on ako roztápajúci oheň a ako zelina práčov. I sadne si a bude vytápať a čistiť striebro; a vyčistí synov Léviho. Prečistí ich ako zlato a striebro, takže budú prinášať Pánovi obety v spravodlivosti. Vtedy sa zapáči Pánovi obeta Júdu a Jeruzalema ako v dňoch dávnych, ako v rokoch predošlých. Priblížim sa k vám na súd a budem rýchlym svedkom proti čarodejníkom, cudzoložníkom, krivoprísažníkom a tým, čo znásilňujú nádenníkov, vdovy a siroty, pokorujú cudzinca a neboja sa ma ‒ hovorí Pán zástupov. Lebo ja, Pán, som sa nezmenil a vy, synovia Jakubovi ste nezahynuli.“ (Mal 3, 1 ‒ 6). To čistenie a prečisťovanie by sa mohlo azda chápať tak, že na poslednom súde budú dobrí oddelení od zlých, takže sa už nikdy s nimi nebudú miešať, a teda znečisťovať. Oddelením sa teda očisťujú. A očistení spravodliví sa potom už celkom budú podobať Pánovi, lebo kým žili vo svojej nespravodlivosti, nepodobali sa mu. Pod menami Léviho, Júdu a Jeruzalema netreba rozumieť len Hebrejov, ale celú Kristovu Cirkev, ktorá bude na poslednom súde očistená tak, ako keď sa na holohumnici previeva zbožie, aby sa oddelilo od pliev.

20.26. Obety, ktoré prinesú svätí.

Boh chcel ukázať, že jeho štát v deň súdu sa nebude správať podľa terajších zvyklostí a že synovia Léviho budú prinášať obety v spravodlivosti, teda nie v hriechu, a preto ani nie za hriech. Podľa toho môžeme rozumieť v slovách, ktoré dodal: „Vtedy sa zapáči Pánovi obeta Júdu a Jeruzalema ako v dňoch dávnych, ako v rokoch predošlých“ (Mal 3, 4), že Židia si márne sľubujú návrat dávnych čias, keď obetovali podľa práva Starého zákona. Vtedy neprinášali obety v spravodlivosti, ale v hriechoch, keď obetovali hlavne a predovšetkým za hriechy. Robili to tak, že sám kňaz, o ktorom môžeme predpokladať, že bol spravodlivejší ako ostatní, podľa Božieho príkazu mal najprv obetovať za svoje hriechy a až potom za hriechy ľudu. (Lv 16, 6). Preto musíme vyložiť, ako treba rozumieť slovám „ako v dňoch dávnych, ako v rokoch predošlých“. Možno tu prorok hovorí o tom čase, keď prví ľudia bývali v raji. Vtedy totiž čistí a nepoškvrnení nijakým hriechom sami seba obetovali Bohu ako najčistejšiu obetu. Keď potom za prestúpenie príkazu boli z raja vyhnaní a ľudská prirodzenosť sa v nich skazila, okrem jedného Prostredníka a všetkých malých detí obmytých krstom, „nikto nie je čistý od špiny, ani nemluvňa, ktorého život na zemi je len jeden deň“ (Jób 14, 4).

Ak by niekto tvrdil, že aj o tých, čo obetujú vo viere, možno povedať, že obetujú v spravodlivosti (veď „spravodlivý žije z viery“, a hoci by sám seba klamal, ak by hovoril, že nemá hriechu, nech nehovorí, že žije z viery), vari povie, že tento čas viery môže sa porovnať s tým koncom, keď ohňom posledného súdu budú očistení ľudia, aby prinášali obety v spravodlivosti? Pretože treba predpokladať, že po takom očistení spravodliví nebudú mať nijaký hriech, potom čas, ktorý značí nemať hriech, nemôže sa porovnať s nijakým iným časom, iba azda s tým, keď prví ľudia pred pádom žili v raji v najnevinnejšej blaženosti. Správne sa teda predpokladá, že v slovách „ako v dňoch dávnych, ako v rokoch predošlých“ sa myslí práve na toto obdobie. Aj Izaiáš, keď dal prísľub nového neba a novej zeme, popri obraznom a enigmatickom (vyjadrenom v hádankách) výklade o blaženosti svätých, ktorý nejdeme ďalej vykladať z obavy pred rozvláčnosťou, hovorí: „lebo ako vek stromu bude vek môjho ľudu.“ (Iz 65, 22). Každý, kto už mal do činenia s Písmom, vie, kde zasadil Boh strom života a kde bola neskôr postavená ohnivá a prísna stráž, keď ľudia pre vlastnú neprávosť boli vyhnaní z raja a boli zbavení možnosti požívať ovocie z toho stromu.

Ak chce niekto vek toho stromu, ktorý spomína prorok Izaiáš, pokladať za vek, ktorý teraz prežíva Cirkev, a navyše ak predpokladá, že tým stromom života sa prorocky označuje sám Kristus ‒ lebo on je Božou múdrosťou, o ktorej hovorí Šalamún: „Je stromom života pre tých, čo ju (múdrosť) chytili, a tí, čo sa jej držia, sú blažení“ (Prís 3, 18) ‒ a že prví ľudia neboli v raji ani len niekoľko rokov, lebo odtiaľ ich vyhnali tak skoro, že ani len syna nesplodili, a preto sa nemôže ten čas hľadať v slovách „ako v dňoch dávnych, ako v rokoch predošlých“ ‒ potom radšej túto otázku nechávam bokom, aby som nebol nútený všetko doširoka roztriasať a zdĺhavo sa snažiť dopátrať jasnej pravdy. Vidím tu iný zmysel, aby sme si azda nemysleli, že „dni dávne a roky predošlé“ telesných obiet nám prisľúbil prorok ako veľkú odmenu. Obety Starého zákona, nech boli z akýchkoľvek zvierat, museli byť obetované nepoškvrnené a bez akejkoľvek chyby, a teda označujú svätých ľudí, akým bol jedine Kristus, ktorý nemal ani najmenší hriech. A pretože po súde, keď budú ohňom očistení tí, čo si to očistenie zaslúžia, a nijaký hriech sa nenájde v ľuďoch svätých (a tak budú sami seba obetovať v spravodlivosti), aby tie ich obety boli celkom nepoškvrnené a bez akejkoľvek chyby, potom to určite budú obety ako „v dňoch dávnych a rokoch predošlých“, keď sa ako náznak (tôňa) tejto budúcej udalosti obetovali najčistejšie obety. Potom bude táto čistota v nesmrteľnom tele a duchu svätých tak, ako bola obrazne predpovedaná v telách oných obiet.

Tým ľuďom, ktorí nie sú hodni očistenia, ale zaslúžili si odsúdenie, hovorí Boh: „Priblížim sa k vám na súd a budem rýchlym svedkom proti čarodejníkom, cudzoložníkom, krivoprísažníkom ...“ a tak ďalej, a potom, keď vypočítal neresti, hodné odsúdenia, dodáva: „Lebo ja, Pán, som sa nezmenil...“ (Mal 3, 1 ‒ 6). Dodatkom „Lebo ja, Pán, som sa nezmenil“ akoby povedal: I keď vás vaša vina zmenila na horších a moja milosť na lepších, ja sa nemením. Sám seba nazýva budúcim svedkom, lebo na svojom súde nepotrebuje iných svedkov. Rýchlym svedkom bude preto, lebo príde náhle a jeho súd bude veľmi rýchly, hoci sa zdal veľmi vzdialený. Azda aj preto, že bez dlhých rečí prinúti ľudské svedomie priznať sa. Napísané je: „Zistia sa myšlienky bezbožníka a zvesť o jeho rečiach dostáva sa k Pánovi“ (Múd 1, 9) a apoštol Pavol hovorí: „... dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch.“ (Rim 2, 16). Aj tak možno chápať Pána ako budúceho rýchleho svedka, keď razom a náhle každému pripomenie to, čo dopomôže k priznaniu a potrestaniu svedomia.

20.27. Oddelenie dobrých od zlých pri poslednom súde. (Skrátené)

Aj nasledujúce slová, ktoré uvediem z proroka Malachiáša, treba vnímať ako výroky o poslednom súde a o rozdelení dobrých a zlých podľa zásluh. Sú to slová: „Budú mi ‒ hovorí Pán zástupov, vlastníctvom v deň, keď budem konať, a budem mať zľutovanie nad nimi, ako má zľutovanie otec nad synom, ktorý mu slúži. Vrátite sa a budete vidieť rozdiel medzi spravodlivým a nespravodlivým, medzi tým, čo slúži Bohu, a tým, čo mu neslúži. Lebo hľa, deň prichádza, blčí ako pec a všetci namyslenci, a všetci, čo páchajú bezprávie, budú plevou. Deň, ktorý prichádza, ich spáli ‒ hovorí Pán zástupov, a nenechá z nich ani koreň, ani konár. Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti, ktoré má na krídlach uzdravenie. Vtedy vyjdete a budete poskakovať ako teliatka z maštale! A pošliapete hriešnikov, lebo budú popolom pod vašimi nohami v deň, keď budem ja konať ‒ hovorí Pán zástupov.“ (Mal 3, 17 ‒ 21).

20.28. Mojžišov zákon treba chápať duchovne. (Skrátené)

Keď prorok dodáva: „Spomeňte si na zákon môjho sluhu Mojžiša, ktorý som mu uložil na Horebe pre celý Izrael, na príkazy a nariadenia“ (Mal 3, 22), je to pokyn, aby zákon chápali duchovne a aby porozumeli, že Kristus príde oddeliť dobrých od zlých. Nie nadarmo Kristus vyčíta Židom: „Keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne, lebo on o mne písal.“ (Jn 5, 46). Židia chápali Zákon telesne, a len to ich mohlo priviesť k takým uzáverom, ako uvádza Písmo: „Darmo je slúžiť Pánovi. Aký osoh máme z toho, že zachovávame, čo prikázal, a že v smútku chodíme pred Pánom zástupov?“ (Mal 3, 14). Preto musí prorok predpovedať posledný súd a všetko, čo s ním súvisí, totiž odplatu pre dobrých i zlých, aby sa nezdalo, že naozaj sa lepšie vodí tým, ktorí Boha odmietajú. Po poslednom súde sa ukáže na viditeľnej biede zlých a na viditeľnom šťastí dobrých, kto mal pravdu, kto robil múdrejšie, či ten, kto Bohu slúžil, alebo ten, kto si Boha nevšímal.

20.29. Eliášov príchod pred súdom a obrátenie Židov.

Boh najprv napomenul Židov, aby pamätali na Mojžišov zákon, lebo predvídal, že ešte dlho ho neprijmú duchovne, ako to bolo potrebné, a potom dodal: „Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, skôr než príde Pánov deň, veľký a hrozný. A obráti srdce otcov k synom a srdce synov k ich otcom, aby som neprišiel a neudrel zem kliatbou.“ (Mal 3, 24). V rečiach a mysliach veriacich sa šíri názor, že keď veľký a obdivuhodný prorok Eliáš vyloží krátko pred súdom Židom Zákon, uveria v pravého Krista, to jest v nášho Krista. Nie bez dôvodu myslíme, že prorok príde na svet pred príchodom sudcu Spasiteľa, a takisto nie bez dôvodu si myslíme, že prorok ešte stále žije. Predsa bol vzatý spomedzi ľudí na ohnivom voze (do neba), o čom jasne svedčí Sväté písmo. (Porov. 2 Kr 2, 11). Keď teda príde a duchovne vyloží Zákon, ktorý chápu Židia telesne, „obráti srdce otca k synovi“, čiže srdce otcov k synom (Septuaginta tu totiž namiesto množného používa jednotné číslo). Zmysel uvedených slov je ten, aby aj synovia, to znamená Židia, chápali Mojžišov zákon tak, ako ho chápali otcovia, čiže proroci, ku ktorým patril aj sám Mojžiš. Vtedy sa totiž srdce otcov obráti k synom, keď spôsob chápania otcov prejde na spôsob chápania synov. A vzťah srdca synov k ich otcom, keď súhlasia s tým, čo porozumeli oni, Septuaginta vyjadruje takto: „A srdce človeka k svojmu blížnemu.“ Veď otcovia a synovia sú si veľmi blízki. V slovách Septuaginty môžeme nájsť aj iný a hlbší zmysel, keď ich budeme chápať tak, že Eliáš obráti srdce Boha Otca k Synovi, nie však takým pôsobením, aby Otec miloval Syna, ale poučením, že Otec miluje Syna, aby si aj Židia zamilovali toho, ktorého predtým nenávideli a ktorý je naším Kristom. Lebo podľa terajšej mienky Židov má Boh odvrátené srdce od nášho Krista, aspoň tak si to predstavujú. U nich sa srdce Otca vtedy vráti k Synovi, keď sami obrátia svoje srdcia a poznajú lásku Otca k Synovi. Nasledujúce slová: „A srdce človeka ku svojmu blížnemu“ (čiže Eliáš navráti aj srdce človeka k blížnemu) možno vari lepšie rozumieť, ak nie tak, že navráti srdcia ľudí k človekovi Kristovi? Keď bol náš Boh v podobe Boha a prijal aj podobu sluhu, rozhodol sa stať naším blížnym. To teda urobí Eliáš. „Aby som neprišiel a neudrel zem kliatbou“ ‒ zemou sú tí, čo pozemsky zmýšľajú, ako to robia telesní Židia až podnes. A z tej neresti skrsli aj spomenuté reptania proti Bohu ako „Zlí sa mu páčia“ alebo „Darmo je slúžiť Pánovi“.

20.30. V Starom zákone nie je celkom zreteľne povedané, že súdiť bude Kristus, ale z niektorých výpovedí sa dá celkom určite usudzovať na Krista.

Je ešte mnoho iných svedectiev Svätého písma o poslednom súde, ale bolo by veľmi zdĺhavé uviesť všetky. Nech stačí to, čo sme ukázali ‒ že súd predpovedali knihy Nového aj Starého zákona. V Starom zákone nie sú také zjavné výroky ako v Novom, že súdiť bude Kristus, to jest že sudca Kristus príde z neba; to preto, lebo keď tam Pán Boh hovorí, že sám príde, alebo keď sa hovorí, že Pán Boh má prísť, z toho ešte nevyplýva, že to musí byť Kristus. Pánom Bohom je totiž aj Otec, aj Syn, aj Duch Svätý. Avšak to nemôžeme nechať bez dôkazu. Najprv musíme dokázať, že v prorockých knihách hovorí Ježiš Kristus, akoby hovoril Pán Boh, a jasne ukázať, že je to Kristus. Ba aj keď sa to tak jasne neukazuje, a keď je reč o tom, že na posledný súd má prísť Pán Boh, aby bolo možné za tým rozumieť Ježiša Krista. Isté miesto u proroka Izaiáša jasne potvrdzuje to, čo hovorím. Hovorí tam Pán Boh skrze proroka: „Počúvaj ma, Jakub a Izrael, môj pozvaný, to som ja, ja prvý a ja posledný. Veď moja ruka založila zem a moja pravica roztiahla nebesá. Ak zavolám na ne, stoja tu razom. Zhromaždite sa a všetci čujte ‒ kto z nich oznámil tieto veci? ‒ Koho Pán miluje, vyplní jeho vôľu v Bábeli a jeho rameno na Chaldejcoch. »Ja, ja som hovoril a povolal som ho, priviedol som ho a cesta sa mu zdarí. Poďte ku mne, čujte toto: Od počiatku som nehovoril skryte, od času, čo sa to deje, som prítomný.« Teraz však Pán, Jahve, poslal mňa a svojho Ducha.“ (Iz 48, 12 ‒ 16). Tu ten, ktorý hovorí, hovorí ako Pán Boh. Avšak nebolo by možné vidieť v ňom Krista, keby nebol dodal: „Teraz však Pán, Jahve, poslal mňa a svojho Ducha.“ To povedal v postave sluhu, vyjadrujúc sa o budúcich udalostiach v minulom čase. Podobne u toho istého proroka čítame: „Ako baránka viedli ho na zabitie.“ (Iz 53, 7). Nepovedal „budú ho viesť“, ale namiesto toho, čo sa malo stať v budúcnosti, použil opis udalosti v minulom čase. V proroctve je to zvyčajný postup.

Je aj iné miesto, a to u proroka Zachariáša, ktoré hovorí, že Všemohúci poslal Všemohúceho. Kto poslal koho, ak nie Boh Otec Boha Syna? V Knihe proroka Zachariáša sa totiž píše: „Toto hovorí Pán zástupov: Za slávou ma poslal k národom, ktoré vás vyplienili. Lebo kto sa vás dotkne, dotýka sa zreničky môjho oka. Lebo, hľa, zaženiem sa na nich rukou a budú korisťou svojich sluhov; vtedy poznáte, že ma poslal Pán zástupov.“ (Zach 2, 12 ‒ 13). Tu naozaj hovorí Pán zástupov, že ho poslal Pán zástupov. Kto by sa tu opovážil rozumieť niekoho iného, ak nie Krista, prihovárajúceho sa ovciam, ktoré sa stratili z Izraelovho domu? V evanjeliu totiž hovorí: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ (Mt 15, 24) a prirovnáva ich tu ku zrenici Božieho oka pre výnimočnosť lásky, ktorú im venuje. Z toho druhu oviec boli aj sami apoštoli. Ale po sláve zmŕtvychvstania, pred ktorým podľa slova evanjelistu „Ježiš ešte nebol oslávený“ (Jn 7, 39), bol vo svojich apoštoloch poslaný aj k pohanom, aby sa tak vyplnilo, čo čítame v žalme: „Vytrhol si ma zo vzbury ľudu a ustanovil za hlavu národov. Slúži mi ľud, ktorý som nepoznal“ (Ž 18, 44), aby tí, čo Izraelitov olúpili, a tí, ktorým Izraeliti slúžili, keď boli poddaní pohanom, neboli takisto vyplienení, ale aby sa napokon stali „korisťou“ Izraelitov. Sľúbil to apoštolom, keď im povedal: „Urobím z vás rybárov ľudí“ a keď jednému z nich povedal: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí“, aby sa tak stali korisťou, ale na svoje dobro, podobne ako vlastníctvo vytrhnuté z rúk pevne sputnanému zlovoľnému mocnárovi. (Porovnaj 8. kapitolu).

Podobne hovorí Pán ústami tohože proroka na inom mieste: „V ten deň sa budem usilovať poraziť všetky národy, ktoré pôjdu proti Jeruzalemu. Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb; potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a horekovať, ako sa horekuje nad prvorodeným.“ (Zach 12, 9 ‒ 10). Vari niekto iný okrem Boha môže poraziť všetky národy nepriateľské svätému mestu Jeruzalemu, ktoré idú proti nemu alebo, ako iní vykladajú, prichádzajú doň, aby si ho podrobili? A jedine Boh môže vyliať nad dom Dávida a nad obyvateľov mesta Ducha milosti a milosrdenstva. Toto patrí iba Bohu a skrze proroka to zaznieva ako slová Božej osoby. Avšak tým Bohom, ktorý robí také veľké a božské veci, ukazuje sa Kristus, ako vidno z nasledujúceho dovetku: „Potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a horekovať, ako sa horekuje nad prvorodeným.“ V ten deň budú ľutovať Židia a aj tí, čo majú prijať Ducha milosrdenstva a pokorných prosieb, že počas Kristovho mučenia sa mu posmievali, budú ľutovať, keď budú hľadieť, ako prichádza vo svojej sláve, a keď poznajú, že je to ten, ktorého kedysi vysmievali vo svojich predkoch (ústami svojich rodičov). Ba aj ich rodičia, aktéri tej hroznej bezbožnosti, budú po svojom zmŕtvychvstaní hľadieť naňho, avšak už určení na potrestanie, a nie na polepšenie. Slová: „Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb“ sa nevzťahujú na nich, ale na potomkov z ich rodu, ktorí v tom čase uveria skrze Eliáša. Ak hovoríme Židom „vy ste zabili Krista“, hoci to urobili ich predkovia, tak aj oni to budú ľutovať. Hoci po prijatí Ducha milosrdenstva a pokorných prosieb už ako veriaci nebudú odsúdení so svojimi bezbožnými predkami a ľutovať budú nie preto, akoby boli vinní zo zločinu, ale z vedomia zbožnosti. To, čo je zapísané podľa Septuaginty vo vete: „A vzhliadnu ku mne, pretože sa posmievali“, je podľa hebrejského textu preložené takto: „Potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli“. V týchto slovách sa ešte zjavnejšie ukazuje ukrižovaný Kristus. To posmievanie, ktoré spomína Septuaginta, nechýbalo počas celého jeho mučenia. Lebo naozaj, posmievali sa mu aj vtedy, keď ho zajali a poviazali, keď ho súdili a obliekli do potupného rúcha, keď ho tŕním korunovali a trstinou bili po hlave, keď si pred ním posmešne kľakali, ako aj vtedy, keď niesol kríž a keď už visel na kríži. Keď nesledujeme len jeden preklad, ale spájame jeden i druhý, keď čítame, že sa mu posmievali aj ho prebodli, lepšie poznávame pravdu o Pánovom umučení.

Keď teda čítame v prorockých knihách, že Boh príde na posledný súd, hoci sa tu božská osoba presne nerozlišuje, predsa len s ohľadom na samotný súd treba rozumieť, že ho bude konať Kristus. Ba hoci bude súdiť aj Otec, bude súdiť v príchode Syna človeka. Lebo svojou zjavnou prítomnosťou „nikoho nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi“ (Jn 5, 22), ktorý sa ukáže ako človek s poslaním súdiť, ako bol predtým človekom odsúdeným. Lebo ktože je ten, o ktorom Boh hovorí skrze Izaiáša pod menom Jakuba a Izraela, z ktorého potomstva prijal Syn telo? Je totiž napísané: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo, na jeho náuku čakajú ostrovy. (Iz 42, 1 ‒ 4). Alebo v preklade Septuaginty: „Jakub, môj sluha, prijmem ho. Izrael, vyvolený môj, prijala ho duša moja. Dal som Ducha môjho naňho, vynesie súd národom. Nebude kričať, neprestane, ani nebude navonok počuť jeho hlas. Nalomenú trstinu nezlomí a tlejúci knôt nezahasí, ale v pravde vydá súd. Bude sa blyšťať a nezláme sa, kým nevykoná súd na zemi. Aj v jeho mene budú dúfať národy.“ (Iz 42, 1 ‒ 4). V hebrejskom texte niet výrazov „Jakub“ a „Izrael“, namiesto toho sa tam píše „môj sluha“. Septuaginta, v snahe ukázať, ako treba tie výrazy chápať (že sa tak hovorí najmä s ohľadom na „podobu sluhu“, pre ktorú sa Najvyšší stal najnižším), uviedla aj meno rodu, z ktorého prijal „podobu sluhu“. „Vložený naňho“ bol Duch Svätý, čoho dôkazom je holubica („Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal na neho“), ako svedčí evanjelium. (Mt 3, 16). Priniesol právo národom (v Septuaginte: „Vynesie súd národom“), lebo predpovedal budúci súd, ktorý bol národom skrytý. Vo svojej miernosti nekričal, ale neprestal hlásať pravdu. Jeho hlas nebolo počuť navonok, ani teraz ho nepočuť, lebo tí, čo sú vonku, čo sú odrezaní od jeho tela, ho nepočúvajú. A samých svojich prenasledovateľov ‒ Židov, ktorí sa po strate svojej celistvosti dajú porovnať s nalomenou trstinou a tlejúcim knôtom, nedolomil a nezahasil, ale im odpustil, lebo neprišiel, aby ich súdil, ale aby oni súdili jeho. Vyniesol pravdivý súd, lebo im predpovedal, kedy budú potrestaní, ak by zotrvali vo svojej zlobe. Na vysokom vrchu zažiarila jeho tvár (Mt 17, 1) a vo svete zažiarila jeho povesť. Nezlomil sa, čiže nezničili ho, keď ani v sebe, ani vo svojej Cirkvi neustúpil prenasledovateľom a neprestal jestvovať. Preto sa ani nestalo, ani sa nestane, čo hovorili alebo hovoria jeho nepriatelia: „Kedyže už zomrie? A kedy zanikne jeho meno?“ (Ž 41, 6). Kým nevykoná súd na zemi. Hľa, tu je zjavné, čo sme ako skryté hľadali. Je to vlastne posledný súd, ktorý vykoná na zemi, keď sám príde z neba. A to, čo je na konci jeho proroctva: „Na jeho náuku čakajú ostrovy“ (podľa Septuaginty: „A v jeho mene budú dúfať národy“), vidíme, že sa už splnilo. Keďže toto nemožno poprieť, malo by sa to aj za pravdu pokladať, čo sa však bezočivo popiera. Kto by sa bol nazdal, že aj tí, ktorí nechcú veriť v Krista, už s nami vidia, a keďže nemôžu popierať, škrípu zubami a schnú od zlosti? Kto by sa bol nazdal, že na Kristovu náuku budú čakať (podľa Septuaginty: „dúfať v mene Kristovom“) vtedy, keď Krista chytili, poviazali, bili, posmievali sa mu a križovali ho? Vtedy, keď už aj sami jeho učeníci stratili nádej, ktorú už v ňom začali mať? Vtedy dúfal v neho sotva jeden lotor na kríži, a teraz dúfajú v neho (a čakajú jeho náuku) národy rozídené po všetkých kútoch zeme, a aby azda naveky nezomreli, žehnajú sa znakom toho kríža, na ktorom zomrel on. Nech teda nik nepopiera, ani nech nepochybuje, že Ježiš Kristus vykoná posledný súd tak, ako to predpovedajú sväté knihy. Iba ak by niekto z neviemakej nenávisti alebo zaslepenia neveril svätým knihám, ktoré už celému svetu dokázali svoju pravdivosť. Na tom súde alebo krátko pred ním, alebo po ňom, stanú sa mnohé veci: príchod Eliáša Tesbitského, príchod Krista na súd, zmŕtvychvstanie zosnulých, oddelenie dobrých od zlých, spálenie sveta a jeho obnovenie. Musíme veriť, že to všetko naozaj príde. Ale ako a v akom poriadku tie veci prídu, to nás určite lepšie naučí skúsenosť, ako to teraz vie preklenúť ľudská myseľ. Napriek tomu si myslím, že udalosti prídu v takom poriadku, ako som uviedol.

Ostáva nám napísať ešte dve knihy tohto diela, aby sme s Božou pomocou dokonali to, čo sme sľúbili. Prvá z nich bude o potrestaní zlých, druhá o blaženosti spravodlivých. V nich, ak Boh dá, vyvrátime tie ľudské námietky, ktoré nešťastníci, čo mudrujú proti predpovediam a Božím sľubom, akoby s odporom prežúvali a odmietali pokrm spasiteľnej viery, a zdá sa im falošný a smiešny. Tí však, čo zmýšľajú podľa Boha, za najväčší dôkaz všetkého toho, čo sa ľuďom zdá neuveriteľným ‒ napriek tomu, že je to vo Svätom písme, ktorého pravdivosť bola toľko ráz a tak rozmanito dokázaná ‒ pokladajú pravdovravnosť všemohúceho Boha, o ktorom sú presvedčení, že v tých veciach nijako nemohol klamať a že má moc urobiť to, čo sa neveriacemu zdá nemožným.

____________________

¹ Podobne otázku vysvetľuje aj sv. Hieronym.

² Toto miesto o Židoch vykladá sv. Ambróz, sv. Ján Zlatoústy, sv. Hieronym.

³ Sv. Hieronym hovorí: „Hoci si Židia myslia, že bude opäť vystavaný zlatý a drahokamami vyzdobený Jeruzalem, obnovená bohoslužba a obety, manželstvá svätých a kráľovstvo Spasiteľa na zemi, s čím sa my, pravda, nestotožňujeme, ale aj tak to nechceme zavrhnúť, lebo mnoho cirkevných mužov a mučeníkov hovorilo podobne. Nech každý ostane pri svojej mienke a všetko nech sa ponechá Pánovmu súdu.“ (Mg. 691).