KONIEC Stvoriteľ. Diela

¹ Potom mi ukázal rieku vody života, čistú ako krištáľ, vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu. ² Uprostred jeho námestia, z oboch strán rieky, je strom života ktorý prináša dvanásť ráz ovocie: každý mesiac dáva svoje ovocie a lístie stromu je na uzdravenie národov.

³ Už nikdy nebude nič prekliate. V ňom bude trón Boha a Baránka a jeho služobníci mu budú slúžiť; ⁴ budú hľadieť na jeho tvár a na čele budú mať jeho meno. ⁵ Noci už nebude a nebudú potrebovať svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo im bude žiariť Pán, Boh, a budú kraľovať na veky vekov.

* * *

Svätý Augustín (r.354-450)

https://a-repko.sk/knihy/bozi_stat.htm#kap22.30

22.30. Večná blaženosť a večný odpočinok Božieho štátu.

Koľká to bude blaženosť, kde už nebude nijaké zlo a nijaké dobro nebude chýbať, kde bude chválený iba Boh, ten Boh, ktorý bude všetkým vo všetkých! Neviem, čo iného by sa malo robiť tam, kde nebude nijaká nečinnosť, a predsa nebude nijaký dôvod na prácu. K takémuto názoru ma vedie aj posvätná pieseň, kde čítam a počúvam: „Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome a bez prestania ťa velebia.“ (Ž 84, 5). Všetky články a vnútornosti neporušiteľného tela, ktoré teraz vidíme podelené podľa rozmanitých potrieb, keďže už nebude nijaká potreba, ale len úplná, istá, bezpečná a večná blaženosť, budú slúžiť len na oslavu Boha. Všetky tie pomery a podmienky telesného súladu, o ktorých som hovoril a ktoré sú teraz skryté, potom sa nám ukážu. Rozložené v priestore celého tela, v jeho vnútri, spolu s so všetkými inými vecami, ktoré sa nám ukážu ako veľké a zázračné, poslúžia na to, aby vzbudili potešenie rozumných duší z duchovnej krásy, na chválu takého Umelca, čo ich stvoril. Aké pohyby budú mať tie telá, to sa neopovážim určiť, ba ani len pomyslieť. Veď aj postava, aj tvár, aj pohyby budú krásne, nech už budú akékoľvek, lebo tam nebude nič ošklivé. Isté je, že telo bude v tej chvíli tam, kde bude chcieť duch, a duch nebude chcieť nič také, čo by nepristalo duchu alebo telu. Aj chvála tam bude pravá, nič sa nebude chváliť ani z omylu, ale ani z lichotenia. Bude tam pravdivá úcta, ktorá sa neodoprie nikomu, kto je hoden úcty, ale ani sa nepreukáže nikomu úcty nehodnému. Ba ani sa ta nedostane nikto nehodný, lebo tam môže byť iba ten, kto je hoden. Bude tam ozajstný pokoj, kde nikto neutrpí nič protivného ani sám od seba, ale ani od druhého. Odmenou za cnosť bude sám Ten, ktorý cnosť človeku dal a ktorý sľúbil dať jej seba samého, nad ktorého nemôže byť nič lepšieho. Čo iné vlastne hovorí prorok v slovách: „Budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom“ (Lv 26, 12), ak len nie toto: Ja im budem tým, čím sa nasýtia, ja im budem tým, čokoľvek budú čestne od ľudí požadovať, bude im životom, zdravím, pokrmom, dostatkom, slávou, cťou, pokojom a všetkými dobrami! Tu pochopíme lepšie aj to, čo hovorí apoštol, „aby bol Boh všetko vo všetkých“. On bude cieľom našich túžob, budeme ho neprestajne vidieť, bez spríkrenia milovať, neúnavne chváliť. Táto úloha, tento cit, tento úkon bude spoločný všetkým tak, ako im bude spoločný večný život.

Aké budú stupne cti a slávy podľa jednotlivých zásluh každého? Ťažko čo len pomyslieť, tým ťažšie povedať. Že budú určité „stupne“, o tom niet pochybnosti. Onen blažený štát uvidí ešte aj to veľké dobrodenie, že nikto nižší nebude závidieť slávu vyššiemu, ako ju teraz nezávidia anjeli archanjelom. Takisto nikto sa nebude dožadovať toho, čo nedostal, lebo s tým, ktorý dostal (viacej), bude zviazaný spojivom dokonalej svornosti. Podobne ani v ľudskom tele nechce byť prst okom, lebo oba údy sú spojené v jednom celku. Tak teda bude mať jeden väčší dar a druhý menší, ale súčasne taký, aby väčší dar nechcel.

Nie preto nebudú mať slobodnú vôľu, že ich nebudú môcť zvádzať hriechy. Ba vôľa bude ešte slobodnejšia, lebo bude slobodná nielen od záľuby v hriechu, ale bude mať aj neotrasiteľnú záľubu v nehrešení. Prvá slobodná vôľa, ktorú dostal človek, keď bol stvorený na začiatku ako spravodlivý, mohla nehrešiť, ale mohla aj hrešiť. Táto nová slobodná vôľa bude od tej prvej mocnejšia tým, že nebude môcť zhrešiť. Ale to nebude pochádzať z jej prirodzenosti ‒ bude to Boží dar. Čosi iné je predsa Boh a čosi iné účasť na Bohu. Boh nemôže hrešiť zo svojej vlastnej prirodzenosti, účastník na Bohu nemôže hrešiť preto, lebo od Boha dostal, že nemôže hrešiť. Bolo treba zachovať odstupňované poradie v Božích daroch. Najprv dostal človek takú slobodnú vôľu, ktorou mohol nehrešiť. Na konci dostane takú, že nebude môcť hrešiť. Prvá slúžila na získanie zásluhy, druhá na odmenu za zásluhy. Keďže však tá prirodzenosť, ktorá mohla zhrešiť, aj zhrešila, býva oslobodená hojnou milosťou, aby dosiahla takú slobodu, v ktorej by nemohla hrešiť. Podobne ako prvá nesmrteľnosť, ktorú stratil Adam hriechom, bola v možnosti nezomrieť a druhá nesmrteľnosť bude v nemožnosti zomrieť, tak aj prvá slobodná vôle je v možnosti nehrešiť a druhá v nemožnosti hrešiť. Takisto vôľa k zbožnosti a spravodlivosti bude nestratiteľná, ako nestratiteľná bude aj blaženosť. Hriechom sme si neudržali ani zbožnosť, ani blaženosť, avšak túžbu po blaženosti sme nestratili ani vtedy, keď sme stratili blaženosť. Či azda zato, že Boh nemôže hrešiť, treba mu odoprieť slobodnú vôľu? Teda v onom štáte bude slobodná vôľa jedna vo všetkých a nerozdelená v jednotlivcoch, oslobodená od každého zla a naplnená všetkým dobrom. Požívajúc neprestajne potešenie z večných radostí, zabudne na svoje viny a tresty, ale nezabudne na svoje vyslobodenie, aby nebola nevďačná voči svojmu Vysloboditeľovi.

Čo sa týka rozumovej vedomosti, bude pamätať aj na svoje minulé zlé skutky, čo sa však týka skutočného zmyslového pociťovania (minulosti), vôbec sa nebude pamätať. Aj najskúsenejší lekár pozná skoro všetky choroby podľa lekárskej vedy, ale ako ich cíti telo, nepozná, lebo pozná len tie choroby, ktoré sám prekonal. Je teda dvojaké poznanie zla. Jedno, ktoré je prístupné len chápaniu mysle, druhé, ktoré sa pociťuje zmyslami (ináč sa poznávajú neresti v náuke o múdrosti a ináč v pohoršlivom živote múdreho.) Takisto je dvojaké aj zabúdanie zla. Ináč zabúda na zlo človek vzdelaný a učený, a celkom ináč ten, kto ich skúsil na sebe a vytrpel. Prvý, ak ich zanedbal, druhý ak bolesť pominula. Ak máme na mysli to druhé zabudnutie, svätí nebudú pamätať na minulé zlá. Tak veľmi budú pozbavení tých ziel, že nadobro vymiznú z ich zmyslov. Namiesto toho silou vedomosti, ktorá bude vo svätých veľká, poznajú nielen svoje minulé biedy, ale aj večnú biedu zatratencov. Ak by nevedeli, že boli kedysi biedni, ako by potom ‒ podľa žalmu ‒ „Pánovo milosrdenstvo ospevovali naveky?“ (Ž 89, 2). Tomu štátu nebude nič slastnejšie ako pieseň na oslavu Kristovej milosti, ktorého krvou sme boli vykúpení. Tam sa vyplnia slová: „Prestaňte a uznajte, že ja som Boh.“ (Ž 45, 11). To bude naozaj najväčší sabat (sviatočný odpočinok) bez zvečerenia, na ktorý poukázal Pán pri stvorení sveta, o čom čítame vo Svätom písme: „A v siedmy deň odpočíval Boh od všetkých diel, ktoré urobil. I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil.“ (Gn 2, 2 ‒ 3). Siedmym dňom budeme aj my sami, keď budeme plní a zasýtení jeho požehnaním a posvätením. Prebývajúc tam uvidíme, že on je Boh, akým sme sa chceli stať my sami, keď sme od neho odpadli počúvajúc zvodcu: „budete ako Boh“ (Gn 3, 5) a vzďaľujúc sa od pravého Boha, ktorého pričinením by sme sa boli stali bohmi, a to cez účastenstvo na pravom Bohu, a nie útekom od Boha. Veď čo sme bez neho dosiahli? Iba to, že sme upadli do jeho hnevu! (Porov. Ž 90, 9). Ním utužení a ešte väčšou milosťou privedení k dokonalosti, budeme prebývať s ním naveky. Budeme vidieť, že on je Boh, ktorý aj nás naplní, keď bude všetko vo všetkých. Ba aj naše dobré skutky, ktoré budeme pokladať skôr za jeho skutky ako za svoje, pripočítajú sa nám do toho odpočinku (sabatu). Keby sme si ich pripočítali my, boli by to služobné práce. Veď o sobotnom odpočinku sa vraví: „Vtedy nebudeš konať nijakú (služobnú) prácu!“ (Dt 5, 14). Preto sa hovorí aj u proroka Ezechiela: „Dal som im svoje soboty, aby boli znamením medzi mnou a medzi nimi; nech vedia, že ja, Pán, som ten, ktorý ich posväcujem.“ (Ez 20, 12). Dokonale to poznáme potom, keď budeme dokonale odpočívať a dokonale vidieť, že on je Bohom.

Ak počet časových úsekov (predstavme si ich ako dni) nasledujúcich po sebe vyrátame podľa tých časových ohraničení, ktoré sú vyznačené v Písme, potom sa nám sabatizmus (zachovávanie sobotného odpočinku) na pozadí histórie bude zdať ešte zreteľnejší, lebo sa ukáže ako siedmy. Prvý časový úsek, akoby prvý deň, trvá od Adama až po potopu, druhý od potopy až po Abraháma. Tieto úseky nie sú rovnaké v trvaní času, ale sú rovnaké v počte pokolení. Oba úseky majú po desať pokolení. Odtiaľ, ako to určuje evanjelista Matúš, až po príchod Krista, sú tri časové úseky, z ktorých každý obsahuje štrnásť pokolení: prvý je od Abraháma až po Dávida, druhý od Dávida až po Babylonské zajatie, tretí od Babylonského zajatia až po narodenie Krista. Potiaľto je všetkých úsekov päť. Šiesty úsek prežívame teraz a ten sa nedá vymedziť určitým počtom pokolení, lebo je napísané: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou.“ (Sk 1, 7). Po tomto časovom úseku akoby na siedmy deň si Boh odpočinie, keď aj tomu istému siedmemu dňu, ktorým budeme my, dá odpočinúť v sebe samom ‒ v Bohu. Hovoriť podrobne o jednotlivých časových úsekoch nateraz by bolo veľmi zdĺhavé. Stačí, že siedmy deň bude naším sabatom, ktorý nebude mať na konci zvečerenie, ale príde deň Pána (nedeľa), akoby ôsmy večný deň, posvätený Kristovým zmŕtvychvstaním. Bude to večná nedeľa, ktorá je prorockým obrazom odpočinku nielen ducha, ale aj tela. Tam budeme odpočívať a vidieť, vidieť a milovať, milovať a chváliť. Hľa, čo bude na konci bez konca! Akýže inakší máme cieľ, ak len nie dostať sa do kráľovstva, ktoré sa nikdy neskončí?

Myslím si, že som s Božou pomocou splnil svoju povinnosť, na ktorú som sa podobral pri začatí tohto rozsiahleho diela. Komu sa bude zdať pristručné a komu zasa priobšírne, nech mi prepáči. Avšak kto ho pokladá za vyčerpávajúce, nech radostne ďakuje nie mne, ale aj so mnou Bohu. Amen.

____________________

¹ Porovnaj Vyznania, kn. 9, kapitola 7.

² Porovnaj Vyznania, kn. 6, kapitola 10 a 12.

³ Keď sa už rakovina veľmi rozmohla.

⁴ V kresťanskom staroveku bol predpísaný čas krstu (okrem súrneho prípadu) na Bielu sobotu alebo na Svätodušnú sobotu. Svedčí o tom Tertulián v knihe De Baptismo (19. kapitola).

⁵ Orárium je ľanová šatka, ktorou sa zakrývali ústa.

⁶ Folles ‒ mince, ktoré dostali názov od vrecka, v ktorom sa nosievali. Bývali strieborné alebo medené. Tu je reč o medených.

⁷ Tento blud hlásal Origenes.

⁸ Pravdepodobne má na mysli hlad, ktorý zúril v Ríme za obliehania Alarichom r. 409 po Kristu. Sv. Hieronym v liste ad Principiam píše, že hlad bol toľký, že ľudia si jedli čiastky tela, ba matky jedli aj svoje vlastné deti, ktoré pridájali.

⁹ Heros Pamphylius, ktorý zomrel mečom, ožil vraj na desiaty deň po smrti. Spomína to Platón na konci knihy De Republica.

¹⁰ V liste ad Pammachium hovorí sv. Hieronym, že po Kristovi nikto nehovoril o zmŕtvychvstaní tak otvorene ako Jób pred Kristom.