Tajomná postava Antikrista ako potenciálneho vládcu sveta priťahovala teológov a náboženských mysliteľov, pričom sa stala pomerne populárnou i v umeleckých dielach. Zo známejších literárnych výtvorov možno spomenúť Solovjovovu Legendu o Antikristovi (1900), ďalej Merežkovského trilógiu Julián Apostata, Leonardo da Vinci a Peter a Alexej, román Roberta Hugha Bensona Pán sveta, Polanského filmovú klasiku Rosemary má dieťatko (1968) či film amerického režiséra Richarda Donnera z roku 1976 The Ohmen (Prichádza satan). Okolo postavy Antikrista ako Kristovho odporcu sa však popísalo aj veľa nezmyselných, scestných a prevrátených tvrdení.

Zaujímavý prístup ale k tejto téme zvolil John Henry Newman. Vo svojich príhovoroch, ktoré vyšli pod súhrnným názvom Čas Antikrista, sa držal Ježišovho výroku: „Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde?" (Lk 18, 8) a vyjadril presvedčenie, že pred príchodom Antikrista nastane veľký odpad od viery. Ním však nemyslel ateizmus, ale popretie Cirkvou dogmaticky definovanej viery. Newman zo svetových dejín uvádza troch predchodcov Antikrista: zo starozákonnej éry kráľa Antiocha, za ktorého panovania došlo medzi Židmi k masovému odlevu od monoteizmu, viery v jedného Boha; ďalej rímskeho cisára Juliána Apostatu, za čias ktorého bol zase hromadne rozšírený arianizmus, popretie Ježišovej rovnosti s Bohom Otcom, a napokon spomína proroka Mohameda, zakladateľa islamského náboženstva, ktorého rozmach sa udial aj s pomocou bludov nestorianizmu a eutychianizmu. (Nestorianizmus hlásal, že v Kristovi boli prítomné dve oddelené osoby - božská a ľudská - a eutychianizmus zase popieral telesné vzkriesenie.)

Boje s týmito herézami oslabili ostražitosť Cirkvi zoči-voči nastupujúcemu islamu. Aké bludné náuky však narúšajú kresťanskú vieru dnes? Magické hnutia a alternatívne religiozity hlásajú iného Krista než autentické evanjeliá. Svojvoľnými špekuláciami sa usilujú oddeliť Ježiša Krista od cirkevného ortodoxného učenia tak, ako bolo sformulované v prvých storočiach existencie kresťanstva. Avšak nielen to. Často ignorujú kánonické evanjeliá a utiekajú sa k vlastným okultným a gnostickým prameňom, ktorými deformujú pôvodné posolstvo Ježiša Krista. V ich predstavách je Ježiš len jedným z početných duchovných vodcov, ktorí prinášajú ľudstvu posolstvo spásy, a i to viazané na konkrétne geografické územie a presne stanovené obdobie. Nie je už jediným spasiteľom a prostredníkom medzi Bohom a človekom. Jeho náuka, ktorá sa mu týmito ezotericko-okultnými a neognostickými kruhmi pripisuje, sa tak stáva akýmsi synkretickým učením o vegetarianizme, reinkarnácii, karme, aure, astrálnom a hrubohmotnom tele, anjeloch a pod.

A netreba zabúdať ani na protagonistov týchto „moderných" zvodov. Často vystupujú ako mesiáši či sprievodcovia na duchovnej ceste, oháňajú sa pompéznym pseudoduchovným slovníkom, no v skutočnosti sú len nafúknutými bublinami, ktoré rýchlo spľasnú. Kresťan sa ale pred nimi musí mať na pozore, verný evanjeliu a nezdeformovanému učeniu autentického kresťanstva. Duch Svätý nechce dať kresťanom presné informácie o príchode Antikrista, ale chce ich naučiť patričným spôsobom vnímať Pravdu, aby bdeli a nestratili vieru.